Privítala nás v tradičnom sárí a hneď nám ponúkla čaj. „Mám radšej assámsky čaj, je silnejší ako darjeeling," vysvetľovala nám. Aj keď nie je hinduistka, v jej priestrannej pracovni nechýba soška bôžika Gáneša v podobe slona. Všimla si, že nás zaujali dve fotografie v rámoch nad jej pracovným stolom. „Premiér Manmohan Singh a prezidentka Pratibha Pátilová," ukazovala rukou. „Sikh a Maharáštranka, obaja z indických menšín," povedala s hrdosťou. Tvrdí, že čokoľvek viete o Indii, je to zároveň pravda aj lož. Aj preto má svoju krajinu tak rada. Jej kultúrna a náboženská rozmanitosť ju naučila tolerancii. Indická veľvyslankyňa na Slovensku Homai Saha.

Keď u nás poviete India, mnohým sa v mysli vybaví Gándhí, indický čaj, joga či Sandokan. Čím je India pre vás?

Pre mňa je to predovšetkým viac než miliarda ľudí. Miliarda jedinečných osôb, ktorá vyznáva najrozličnejšie náboženstvá, pochádza z rozmanitých národov a kultúr a rozpráva mnohými jazykmi. A napriek tomu dokáže spolunažívať v harmónii. Hoci žije každý vo svojom štátiku alebo v provincii, každý sa považuje za Inda. Táto rozmanitosť je to, čím je pre mňa dnes India.

Kde ste sa narodili?

V hlavnom meste Dillí. Ako iste viete, existuje aj Nové Dillí, ktoré vybudovali Briti v roku 1911. Ja som sa narodila v starom, ktoré je predsa len trošku iné, aj keď sú tieto dve mestá dnes už v podstate spojené.

Ako si spomínate na detstvo?

Prežila som šťastné detstvo. Boli sme malá rodinka, mám len jedného brata. Otec učil na univerzite históriu a medzinárodné vzťahy, takže už od mala som bola zvyknutá na politické debaty. Aspoň som vedela, čo sa deje vo svete. (Smiech.)

Váš otec ešte zažil časy britskej Indie. Rozprával vám aj o koloniálnej ére?

Otec sa angažoval v oslobodzovacom hnutí, patril k intelektuálnej elite, ktorá podporovala Maháthmu Gándhího. Veľa nám rozprával o boji za nezávislosť.

Pripúšťal aj nejaké pozitíva koloniálnej nadvlády? Ostalo v Indii po Britoch niečo, čo si ceníte?

Určite. Vybudovali napríklad v celej Indii železničné trate. S Britániou máme tiež podobný systém parlamentnej demokracie, aj keď na rozdiel od nich my máme písanú ústavu. Asi najväčším prínosom však pre nás ostal anglický jazyk. Je to obrovský benefit.

Po anglicky ste sa naučili v škole?

V Indii máme anglické stredné školy a školy, na ktorých sa vyučuje v jazyku príslušného štátu. Angličtina je v podstate náš materinský jazyk, aj keď každý ovláda hindčinu, náš národný jazyk. Väčšinou však konverzujeme v angličtine, je to jazyk do spoločnosti. India je druhou najväčšou krajinou, hneď za Spojenými štátmi, pokiaľ ide o počet obyvateľov hovoriacich po anglicky.

Rozhodli ste sa študovať na univerzite. Čím ste chceli byť?

Na začiatku som podľa rodinnej tradície asi túžila po kariére univerzitnej profesorky. Študovala som ten istý odbor ako otec a brat. Postupne však vo mne dozrievalo rozhodnutie pre prácu v diplomacii. Priťahovali ma cudzie krajiny, asi som chcela vidieť miesta, o ktorých som dovtedy len čítala. Chcela som zažiť život v inej kultúre a spoločnosti.

Je pre mladých Indov ťažké dostať sa na univerzitu? Zvlášť na vidieku je vraj prístup k vzdelaniu komplikovaný.

Je pravda, že ešte aj dnes je v Indii viac než 25 percent ľudí negramotných. Preto je vzdelanie pre značnú časť spoločnosti stále veľkou výzvou. Je to však aj výzva pre vládu. Zabezpečiť, aby boli najmä základné školy ľahko dostupné pre všetkých. Aby deti nemuseli chodiť peši do najbližšej školy aj desať kilometrov.

Kto však chce študovať, môže?

To samozrejme. V Indii máme podobne ako v Európe štátne aj súkromné školy, ktoré sú oveľa lacnejšie, aj keď treba povedať, že aj mzdy v Indii sú podstatne nižšie. Viete, problém s Indiou je ten, že ak o nej poviete čokoľvek zovšeobecňujúce, je to zároveň pravda aj lož. Čokoľvek, čo platí pre jednu časť jej populácie, nemusí byť pravdou o druhej. Súvisí to s rozmanitosťou krajiny, o ktorej som hovorila na začiatku.

Platí to zrejme aj o dohodnutých manželstvách, nie?

Áno. Praktizujú sa u nás. Nejde však ani tak o výhodné spojenie dvoch rodín, ako skôr o dohodnuté podmienky v oblasti náboženstva, kultúry či kasty. Aj tieto veci sa už pomaly vytrácajú, najmä v mestách. Vo veľkých mestách je obyvateľstvo viac premiešané. Tam napríklad netušíte, kto je akého vierovyznania. Len podľa môjho mena by ste nezistili, k akému bohu sa modlím. Vidiek je náboženstvom a tradíciou charakteristickejší.

Ako ste sa s manželom spoznali?

Nešlo o dohodnutú svadbu. (Smiech.) Môj manžel tiež pracuje v diplomatických službách, takže sme sa zoznámili vďaka našej práci. V súčasnosti je veľvyslancom na Ukrajine.

Ste ženou - političkou. Sú ženy v indickej politike už samozrejmosťou, alebo je to stále doména mužov?

Už v časoch boja Indie za nezávislosť zohrávali ženy významnú úlohu. Na fotografiách z tých čias vidíte, že ženy stoja po boku významných činiteľov. Veľa žien sa s Gándhím zúčastnilo na známom protestnom soľnom pochode k moru. Už v šesťdesiatych rokoch sa premiérkou Indie stala žena, Indíra Gándhíová. Vlani sa prvou prezidentkou stala Pratibha Pátilová. Ženy u nás stoja na čele bánk, firemných korporácií či politických strán. Ak by ste sa však opýtali, či majú ženy rovnaké príležitosti, odpoveď by znela áno aj nie. V Indii je totiž stále priepastný rozdiel medzi mestami a vidiekom, kde je menej príležitostí a inak štruktúrovaná spoločnosť. Je tam preto viac predsudkov voči ambicióznym ženám.

Čo hovoríte na časté prípady potratov, na ktoré indické ženy šli len preto, lebo sa dozvedeli, že majú porodiť dievčatko?

Usmrtenie ľudského plodu len preto, že sa má narodiť ako dievča, je podľa mňa ohavný zločin. Vláda sa snaží takéto prípady vyšetriť. Objavili sa dokonca správy o klinikách, kde na základe ultrazvukového vyšetrenia zisťovali pohlavie nenarodeného dieťaťa a pri dievčatách robili potraty. Ak sa podozrenia potvrdili, zodpovedných potrestali. Dôležité je, že spoločnosť to odsudzuje a zákon to trestá.

Gándhí bol veľkou postavou indických dejín. Je takou ikonou aj pre mladú generáciu?

Myslím, že Gándhí je stále najväčšou osobnosťou Indie, aj keď zomrel v roku 1948. Princípy, ktoré hlásal, sa v Indii stále vysoko cenia, rovnako ako jeho metódy riešenia problémov. Dokázal viesť hnutie za nezávislosť Indie bez násilia a napriek tomu uspel. Jeho posolstvo mieru rezonuje nielen v Indii, ale v celom svete. Aj na základe jeho odkazu vyhlásila OSN 2. október, deň Gándhího narodenia, za Medzinárodný deň nenásilia.

India zažíva v poslednom období obrovský rozmach, patrí medzi najsilnejšie ekonomiky. Mení to nejako aj ľudí?

V posledných rokoch si India udržiavala hospodársky rast nad úrovňou siedmich percent. Teraz to zrejme pôjde pre finančnú krízu trošku nadol, keďže sme stále dosť závislí od zahraničných trhov. Čo sa však zmenilo, je to, že ľudia u nás si začali viac veriť. Sála z nich obrovská sebadôvera vo vlastné schopnosti. Naše univerzity vychovávajú čoraz viac schopných vedcov, lekárov a inžinierov. Najviac to vidieť v oblasti IT technológií, kde sme sa aj vďaka rozšírenosti angličtiny dokázali rýchlo presadiť na medzinárodnom trhu.

Teroristické útoky v centre Bombaja boli šokom pre celý svet. Ako ste to prežívali?

Cítila som smútok a hnev. Bola som veľmi nahnevaná. Len v roku 2008 sme mali v Indii šesť teroristických útokov vo veľkých mestách, pri ktorých zomreli stovky ľudí. Útoky v Bombaji však boli najohavnejšie.

Zažili ste podobný útok v Indii na vlastnej koži?

To nie. Ale dva a pol roka sme žili na Srí Lanke, kde vyčíňajú separatistické tamilské tigre. Zažili sme tam veľa útokov, boli sme tam, keď zabili ich prezidenta.

Môžu útoky zhoršiť vzťahy medzi hinduistami a moslimami v Indii?

Pozrite sa, bol to útok na nevinných ľudí. Tento čin nahneval rovnako hinduistov ako moslimov. Obe skupiny ho odsúdili. Žijú tu vedľa seba doslova cez ulicu už stáročia, oslavujú spolu svoje sviatky. Terorizmus nie je problémom medzi hinduistami a moslimami.

India je silne náboženskou krajinou. Čím to podľa vás je?

Asi prostredím. Až 80 percent ľudí sa u nás hlási k hinduizmu. Na druhej strane moslimov je takmer 14 percent. Žije u nás najviac moslimov po Indonézii. Napriek tomu nie sme moslimskou ani hinduistickou krajinou. India je sekulárny štát, v ktorom môžu slobodne vyznávať svoje náboženstvo aj minoritní kresťania či budhisti. Všetky komunity spolunažívajú v priateľskej atmosfére.

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia západný svet akoby objavil východné náboženstvá, India priťahovala veľa umelcov. Čím je podľa vás vaša kultúra taká atraktívna?

Myslím, že ľudí na Západe priťahovala najmä filozofia, ktorú India reprezentovala, či už ide o mysticizmus, alebo jogu. Najmä mladí ľudia mali pocit, že spoločnosť začína až priveľmi lipnúť na materializme. India im ponúkla miesto na meditáciu, kde sa mohli zaoberať aj inými myšlienkami. Aj keď si netreba myslieť, že v Indii neexistuje materializmus. Len nám bola vždy bližšia skôr filozofia duchovného bohatstva.

Vy ste hinduistka?

Nie, hlásim sa k zoroasteriánstvu. Je to staroveké náboženstvo, ktoré vyznávali v Perzskej ríši až do siedmeho storočia, keď zoroasteriáni opustili terajší Irán, lebo odmietli konvertovať na islam. Na celom svete je nás dnes len asi 150-tisíc, sme malou komunitou, a stále nás ubúda.

Čím je pre vás náboženstvo?

Je to predovšetkým veľmi osobná záležitosť. Hinduizmus je napríklad skôr spôsobom života ako náboženstvom. Zoroasteriánstvo je o modlení, rituáloch. Máme posvätnú knihu, v ohňových chrámoch uctievame oheň ako božský symbol. Je to však priveľmi osobná vec, tak ako ja mám svoju vieru, rešpektujem aj vieru ostatných ľudí. Žiadne náboženstvo pre mňa nie je lepšie či horšie. Tolerancia je veľmi dôležitá.

Ako sa z tohto pohľadu pozeráte na Slovensko?

Slovensko je krajina s jedným dominantným náboženstvom. Väčšina európskych krajín je taká. Nezažili ste situáciu, keď na jednej strane ulice bol vaším susedom hinduista a na druhej moslim. Preto ani nemôžem posudzovať situáciu na Slovensku. Ja som vyrastala v silne multináboženskom prostredí.

Kedy ste prišli na Slovensko?

Už som tu pätnásť mesiacov. Predtým som pracovala v Ženeve, kde som zastupovala Indiu v stálej misii pri OSN.

Zvykli ste si hneď na našu krajinu?

Ale áno, Bratislava je mesto, na ktoré sa dá veľmi rýchlo zvyknúť. V osemdesiatych rokoch som pôsobila v Španielsku, žila som aj vo Švajčiarsku, takže to nebola veľká zmena.

Čo znamenal váš príchod pre vašu rodinu?

Manžel pracuje na Ukrajine, čo nie je tak ďaleko. Máme jednu dcéru, ktorá vyštudovala v New Yorku a aj tam pracuje.

Podarí sa vám niekedy stretnúť?

Snažíme sa stretnúť aspoň dvakrát do roka. Na Vianoce a v lete. Dcéra tu bola v júli, strávili sme tu aj posledné Vianoce. Tohtoročné asi oslávime v Dillí.

V Indii sa slávia Vianoce?

Vianoce sú u nás sviatkom a festivalom zároveň. Mestá sú vyzdobené svetlami a vianočnými stromčekmi. Rozdávame si darčeky tak ako u vás, mávame spoločné večere a vianočné večierky. Na Slovensku sú Vianoce viac rodinným sviatkom. V Indii takto oslavujú Vianoce najmä kresťania, ktorí tvoria len asi dve percentá populácie. Pre ostatných Indov je to najmä národný sviatok. Keďže sme sekulárna krajina, oslavujeme sviatky každého náboženstva.

To musíte mať sviatok každý deň.

To nie. Snažili sme sa to obmedziť na jeden veľký sviatok pre každé náboženstvo. Pri kresťanoch sú to Vianoce a Veľká noc, pri moslimoch Muharram a pri hinduistoch zase Diwali, sviatok svetla. Pekné na tom je, že aj keď je Diwali najmä sviatok hinduistov, oslavujú ho všetci. Podobne je to s Vianocami. Deti sa tešia na darčeky.

Žije na Slovensku veľa Indov?

Indická komunita na Slovensku je extrémne malá. Žije tu asi šesťdesiat Indov.

Stretávate sa?

Oslavujeme spolu Deň nezávislosti v auguste a Deň republiky v januári. Väčšina Indov, ktorí tu žijú, sem prišlo, ešte keď existovalo Československo. Študovali tu a potom tu rozbehli svoje obchody, alebo si tu našli manželky. Bola by som rada, keby sa táto komunita rozrástla.

Nájdete si popri práci čas aj na slovenskú kultúru?

Mám veľmi málo voľného času. Rada však chodím na koncerty a tanečné predstavenia, najmä na operu či na balet. Navštevujem aj vašu filharmóniu.

Nechýba vám indická kuchyňa?

V Bratislave sú dve dobré indické reštaurácie. Jedna na lodi pri Dunaji a ďalšia v centre mesta. Jedlo je dobré v oboch, nie je veľmi pikantné. Teší ma, že sú plné Slovákov. Myslím si, že keď raz ochutnáte naše jedlá, musíte si ich zamilovať.