Menšiny sú legitímnou súčasťou dvojstranných vzťahov a pri pohľade z Bruselu sú naše hádky nepochopiteľné, pripomína maďarská ministerka zahraničia KINGA GÖNCZOVÁ.
V mene svojho otca ste prišli na Slovensko prevziať cenu Jána Langoša. Prečo neprišiel sám?
„Otec si veľmi váži, že cenu dostal, má však 87 rokov a v tomto veku sa už ťažšie cestuje. Jána Langoša považoval za veľmi angažovaného demokrata, dôsledne zastávajúceho hodnoty demokracie, ľudských práv, ľudskej dôstojnosti. To je v našich nových demokraciách mimoriadne dôležité. Že cenu dostal bývalý maďarský prezident, vnímam aj ako prejav želania, aby slovensko-maďarské vzťahy boli lepšie.“
Ako hodnotíte, že šesť bodov premiéra Gyurcsánya z Komárna premiér Fico jednoznačne odmietol?
„Je tu určitý rozdiel v chápaní oboch krajín, keďže spolupráca v otázkach Európskej únie a medzi občianskou sférou je veľmi dobrá, zo slovenskej strany často počuť, že je všetko v poriadku. My odpovedáme, že existuje ešte jedna oblasť spolupráce, postavenie maďarskej menšiny na Slovensku, čo je rovnaká súčasť slovensko-maďarských vzťahov, ako spolupráca v únii či v ekonomike. A na tomto poli máme spory. Tých sa týkalo aj šesť Gyurcsányových bodov. To isté platí o menšinovom zákone, ktorý navrhol prezident Sólyom. Ide o otázku, či existujú jasné garancie menšinových práv, nejaké ich zhrnutie, z ktorého by bolo jasné, kam siahajú a ako ich možno vymáhať.“
Čo urobíte po ich zamietnutí?
„Dôležité otázky zostávajú otvorené, my ich budeme stále pripomínať.“
Nie je veľmi múdre a diplomatické predložiť tieto návrhy tak, že pôsobili ako požiadavky.
„O týchto otázkach hovoríme už dlhšie v zákulisí, na každej úrovni. Zásadná otázka je, ako Slovensko prijíma, že je menšinová otázka legitímnou témou dvojstranných vzťahov a nie je možné pred ňou uhýbať. Vyplýva to aj zo základnej zmluvy. Jednoznačne hovorí dve veci: menšinová otázka nie je výhradne vnútropolitickou otázkou, jej pripomenutie susedným štátom či medzinárodným spoločenstvom nemožno chápať ako narušenie suverenity či miešanie sa do záležitostí daného štátu. Druhá vec deklarovaná zmluvou je, že obe krajiny ctia suverenitu, územnú integritu a hranice toho druhého. Maďarsko berie oboje veľmi vážne.“
Už ste povedali, že ak sa Slovensko a Maďarsko nedohodnú, obrátite sa na Brusel. S čím?
„S tým, čo konkrétne protirečí európskej legislatíve. Maďarsko sa napríklad obrátilo na Radu Európy pre policajný zásah v Dunajskej Strede, rada totiž má pracovnú skupinu špecializujúcu sa na násilie v hľadisku. Chceme, aby preskúmali, či bol zásah oprávnený alebo nie. Iná vec je, že ak sa niekto pozrie na tieto spory trochu z vtáčej perspektívy, sú preňho nezrozumiteľné. Nechápe, ako sa môžu politici a parlament týždne dohadovať, či má byť niečo v maďarských učebniciach vpredu, vzadu, s lomkou či v zátvorke. A že dokáže skupinka extrémistov znamenať hrozbu pre celú krajinu. Extrémisti sú všade, treba sa od nich jasne politicky dištancovať. Súdy vo funkčných demokraciách sú však nezávislé od politiky aj v prípade, keď rozhodujú o extrémistických skupinách. A tie môžu vďaka Schengenu cestovať, kam chcú, aj keď ich doma zakážu, ako vidíme na ceste slovenskej Pospolitosti, ktorá ide do Česka a chodí stanovať do Maďarska.
Do Maďarska? O tom nevieme.
„Tiež chodia radi na piknik, naposledy ho mali v Mátre, čo chápem, je tam dobrá klíma, dobre sa tam je.“
Robí Maďarsko niečo, aby obmedzilo svojich extrémistov?
„Ak myslíte Maďarskú gardu, generálny prokurátor dal súdu podnet na zákaz jej činnosti, proces prebieha, a dúfam, že sa čo najskôr skončí. To je vec, do ktorej politika nemá čo zasahovať. Maďarsko si vytvorilo liberálnu legislatívu ohľadom slobody prejavu a zhromažďovania jednoducho preto, lebo nám to po štyridsiatich rokoch neslobody pripadalo najdôležitejšie. Prezident už podpísal sprísnenie a spresnenie tejto legislatívy. Keď pred dvomi rokmi prvý raz prepukli nepokoje, každého to prekvapilo. Vedeli sme, že sú extrémistické skupiny všade vo svete, mysleli sme si však, že sa nás to netýka.“
Nebol to sebaklam? Extrémne nacionalistická subkultúra je v Maďarsku aktívna desaťročia, len v Budapešti majú pár kníhkupectiev.
„Bol tam obrovský rozdiel medzi ich slovami a činmi. V Maďarsku tieto skupiny nikdy nemali a ani dnes nemajú výraznejšiu spoločenskú podporu, iba raz sa extrémistická strana dostala do parlamentu. Nikto neočakával, že to môže prerásť až do fyzického násilia.“
Jedným z maďarských návrhov je zriadenie menšinového ombudsmana na Slovensku. Keď sa maďarský menšinový ombudsman zastal Slovákov v Mlynkoch, vedenie obce ho ignorovalo. Nenavrhujete riešenie, ktoré v Maďarsku veľmi nefunguje?
„Problém Mlynkov sa nakoniec vyriešil, práve preto, lebo v krajine existujú mechanizmy, ktoré problémy zviditeľnia. Napríklad systém menšinových samospráv, a aj ombudsman, ktorého úlohou je v citlivých otázkach, akou sú menšiny, vydať oficiálne stanovisko, čo má veľký ohlas a zabráni, aby sa problém zamietol pod stôl. To neznamená, že môže ombudsman obecnej samospráve niečo nariadiť, tá má tiež svoju autonómiu. Je lepšie, keď pri zastupovaní rôznych záujmov funguje pluralitný systém. Na Slovensku vznikla situácia, keď je SMK ako opozičná strana jediným legitímnym predstaviteľom tunajších Maďarov. Výsledkom je, že sa menšinová otázka okamžite stáva obeťou straníckych bojov, vzťahu medzi vládou a opozíciou. Ak by sa k menšinám mohol vyjadrovať aj niekto mimo straníckej politiky, možno by to umožnilo iný prístup a pomohlo riešeniu.“
Maďarsko dlho bralo SMK len ako predstaviteľa krajanov a neuvedomovalo si, že môže mať ako každá strana aj vlastné stranícke záujmy. Je Budapešť schopná zachovávať si k týmto záujmom určitý odstup?
„Pluralitnejšia ochrana menšinových záujmov by mohla byť riešením pre prípad, keď je menšinová strana v opozícii a je pre ňu veľmi ťažké menšinu zastupovať, pričom menšina toto zastúpenie potrebuje. Ombudsman či zákon o menšinách by mal byť garanciou, že zastúpenie nebude závislé od strán a parlamentných cyklov.“Ombudsmana, by pravdepodobne podľa svojho gusta vybrala parlamentná väčšina. Mohol by byť iba figúrkou legitimujúcou kroky vládnej koalície proti menšine.
Ombudsmana, by pravdepodobne podľa svojho gusta vybrala parlamentná väčšina. Mohol by byť iba figúrkou legitimujúcou kroky vládnej koalície proti menšine.
„Ja verím slovenskej demokracii. Základom demokracie je, že sa do čela nezávislých inštitúcií dostávajú nezávislé osobnosti."
Slovensko sa snaží zo vzťahov eliminovať menšiny. Neupadá Maďarsko do opačného extrému: vzťahy vidí iba cez optiku menšín a redukuje päťmiliónové Slovensko na pol milióna tunajších Maďarov?
„Táto optika môže výrazne skresľovať. Pri rokovaniach ?Európskej únie alebo Visegrádskej štvorky takéto spory nevidíte. Dokážeme spolupracovať pri obhajobe spoločných záujmov, napríklad za americké víza. Tam je reč o všetkých obyvateľoch Slovenska a všetkých obyvateľoch Maďarska. Pri týchto veciach, ktoré výborne fungujú, musia byť aj menšiny súčasťou vzťahu oboch krajín. Iná vec je, že na oboch stranách funguje - hovorím tomu selektívna hluchota. Sú veci, ktoré jeden od druhého počujeme a iné nie.“
Hovorili ste, že v Maďarsku niet relevantnej politickej sily žiadajúcej zmenu hraníc. Na Slovensku je však rozšírený názor, že Maďari sa nevzdávajú snahy obnoviť Uhorsko. Možno aj preto, lebo u vás na každom kroku narážame na mapy Veľkého Maďarska, za vlády Fideszu viseli v mnohých úradoch. Susedov to uráža, netreba s tým niečo urobiť?
„Tiež hovorím, že si treba uvedomiť, že to môže susedné krajiny urážať. Som si však istá, že dnes v štátnych úradoch mapy Veľkého Maďarska nevisia, táto vláda prezentuje iný obraz minulosti aj budúcnosti. Trianon je fakt. Európska únia je práve o tom, že treba prekročiť historické obdobie, v ktorom sa tu bojovalo o hranice a územia, treba spolupracovať na inom základe, základe spoločných hodnôt a spoločného trhu. Dnešná maďarská vláda to berie vážne a boli by sme radi, ak by nám to na Slovensku verili.“
Každý sa odvoláva na úniu, tá však naše konflikty asi nevyrieši. Musíme to urobiť my.
„Treba začať vyjasňovaním si vecí, dialógom na všetkých úrovniach. Verím v občiansku spoločnosť, ktorá dosadzuje politikov na ich miesta a dokáže ich aj odvolať. Rovnako im dokáže dať na vedomie, že nechce takéto slovensko-maďarské vzťahy.“
Pribúdajú akcie občianskej sféry, ich typickou črtou však je, že sa na nich presviedčajú presvedčení. Ako osloviť väčšinu spoločnosti, ktorá radšej počúva populistov a nacionalistov? Namiesto toho, aby občianska spoločnosť odvolala nacionalistických lídrov, nehrozí skôr, že väčšina postupne prevezme ich pohľad?
„Cítim veľkú zodpovednosť mienkotvornej inteligencie a verím, že má vplyv. Zásadnú úlohu zohrávaju školy, aký obraz o susedných národoch získajú deti v školách. Či sme schopní spolu interpretovať naše spoločné dejiny a nebudeme robiť hrdinov iba z tých, ktorých hlavnou zásluhou bolo bojovať s druhým.“
V slovenských učebniciach rezonuje mýtus o tisícročnom útlaku a z maďarských zasemáte dojem, že bolo Uhorsko etnicky maďarským štátom s nejakými marginálnymi skupinkami Slovákov v horách. Prečo sa od roku 1989 s týmto nič neurobilo?
„Na obidvoch stranách sme mali iné starosti. Zmena režimu bola vážna záťaž, ľudia boli radi, že to nejako prežili. Vytvorili sme si demokratické zriadenie, ktoré na nás však stále visí ako priveľké šaty. Nemali sme čas ani dostatok kapacít na to, aby sme prepracovali aj naše dejiny. Aj Slovensko za sebou má obrovské výsledky, budovanie nového štátu, reformu hospodárstva, takže je teraz jedným z najúspešnejších štátov, všetko sa však stihnúť nedalo. Slovensko je práve teraz v situácii, keď by si mohlo dovoliť byť v mnohých ohľadoch veľkorysé. Je stabilné, ekonomicky je na tom tak dobre, vláda má širokú podporu, že by mohlo robiť veľkorysé gestá aj voči svojim menšinám. Aby sa mohol niekto v týchto otázkach správať veľkoryso, musí stáť veľmi pevne na svojich nohách, čo pre Slovensko platí.“
