Ja však mám také nepríjemné tušenie, že to súvisí s finančnou krízou. Keď ľudia prídu o všetko a vyhliadky do budúcnosti sú takmer nulové, treba sa už len modliť a veriť na zázrak. A kde by ho už pre človeka západnej civilizácie mali zaobstarať, ak nie v Jeruzaleme.
Veď Múr nárekov je miestom, kde má komunikácia s Bohom aj fyzickú podobu. Tisíce a tisíce lístočkov pozastrkovaných v škárach múra ukazujú, ako aj v 21. storočí ľudia veria v zázraky, zjavenia a splnenie možno nikdy nahlas nevyslovených túžob. A je v zásade jedno, či na obálku napíšu Elohim, Ježiš, Boh či Drahý Bože.
Korešpondencia dospelých s Bohom v Jeruzaleme môže s troškou rúhania pripomínať detské listy adresované Ježiškovi či Santa Klausovi pred Vianocami. Deti v nich prosia o splnenie svojich túžob a predstáv o šťastí.
Problémom však je koncovka. Kým detské listy vo väčšine prípadov zachytia rodičia a čo to zo želaní aj splnia, listy v Múre nárekov po istom čase skončia pochované na Olivovej hore.
A či boli vypočuté sa nikdy celkom presne nedozvieme. Všetko zostane medzi odosielateľom a adresátom. A tak je to správne.
Moja vlastná skúsenosť hovorí, že čoto sa nakoniec vždy splní a že sa občas stane, že si ani nevšimneme, kedy sa to stalo. Lebo na Najvyššieho máme stále nové požiadavky.
A tiež pre to zabúdame na svoje sny a priority. V tom sme odlišní od tých detí vypisujúcich o nové lego a pod.
Aj tento rok povyhadzovali rabíni z Múra nárekov staré želania a nahradili ich novými. Vlastne staronovými. Veď čo by sme si mali viac želať ako zdravie, mier, čistý vzduch. A keď sa Bože bude dať, tak teda aj pokoj na burze.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
