HARARE, BRATISLAVA. Pencil Mapranga celý týždeň vracal a mal hnačku, kým prešiel 250 kilometrov z Harare na územie Južnej Afriky. Sedemdesiatročný občan Zimbabwe tu má väčšiu nádej, že sa nestane ďalšou z takmer osemsto obetí, ktoré si vyžiadala epidémia cholery v jeho rodnej krajine. Zimbabwianske zdravotníctvo totiž súčasný výskyt choroby nezvláda.
Ďalšia rana pre Mugabeho
Prílev utečencov však rozširuje choleru zo Zimbabwe aj do ďalších krajín. Prípady hlásia okrem Južnej Afriky aj v Botswane. „Na rozdiel od Zimbabwe či Mozambiku však tieto krajiny dokážu chorobu zvládnuť,“ povedala pre AP miestna hovorkyňa OSN.
V Zimbabwe, ktoré je dlhodobo v politickej a ekonomickej kríze, padol systém zásobovania pitnej vody, čo je hlavný liek na túto infekčnú chorobu. Práve znečistené vodné zdroje spôsobili súčasnú epidémiu.
Mapranga a jeho krajania podľa agentúry Bloomberg obviňujú zo súčasného stavu prezidenta Roberta Mugabeho. Hoci diktátor Zimbabwe zažil tento rok rekordnú infláciu (krajec chleba stojí 35 miliónov miestnych dolárov), položiť ho môže až choroba. Od leta sa cholerou nakazilo viac ako 16tisíc ľudí.
Na Mugabeho odstúpenie po vypuknutí epidémie vyzvali George Bush, Nicolas Sarkozy či Gordon Brown. Prezident im včera odkázal, že v jeho krajine žiadna cholera nie je.
Iné si myslia ľudia, čo pracujú s chorými. „Myslím si, že epidémia jasne rastie a môže trvať niekoľko mesiacov,“ povedal pre CNN Eric Laroche, predstaviteľ Svetovej zdravotníckej organizácie. Podobné epidémie cholery nie sú výnimočné.
„Práve Afrika je kontinentom, kde táto infekčná choroba pretrváva,“ hovorí vedúci Národného referenčného centra pre choleru v Komárne Jozef Rosinský, čo sleduje túto chorobu na Slovensku. Napríklad v Angole sa v rokoch 2006 a 2007 nakazilo 80tisíc ľudí.
Nedávno aj na Slovensku
Cholera bývala dobre známa aj na Slovensku. V 19. storočí sa cez naše územie prehnala v niekoľkých smrtiacich vlnách.
Poslednú epidémiu menšieho rozsahu zasiahlo východné Slovensko na jeseň v roku 1970, keď zahynuli dvaja ľudia. „Ráznymi hygienickými a karanténnymi prostriedkami, keď sa vyšetrilo tisíce ľudí a nik nemohol vojsť ani vyjsť zo zasiahnutej oblasti, šíreniu sa rýchlo zabránilo,“ spomína Josef Rosinský.
