Dvadsaťšesťročný PETER BUDAJ z Colorada Avalanche odchytal v tejto sezóne už 24 zápasov a udomácnil sa ako prvý Slovák v histórii na poste brankárskej jednotky v klube NHL. Colorado si vybralo Budaja ako 63. hráča v druhom kole vstupného draftu NHL v roku 2001, ešte v tieni legendárneho Patrica Roya. Desať vychytaných výhier v súčasnosti ho radí do prvej desiatky gólmanov NHL.
Ako prežívate doterajší priebeh sezóny?
„Mal som veľmi dobré leto. Pripravoval som sa svedomite, chcel som sa vypracovať na jednotku. Našťastie som nemusel prípravu veľmi meniť. Úvod sezóny nám veľmi nevyšiel, trápili sme sa, no potom sme vyhrali niekoľko zápasov za sebou. Teraz máme problémy so zraneniami v tíme a opäť sa trošku trápime.“
Čo sa zmenilo, okrem vášho postavenia v tíme?
„Pre mňa dosť málo. V úlohe jednotky sa musím postarať o to, aby sme mali šancu vyhrať v každom zápase. To je práca brankára.“
Ako sa cítite po fyzickej a psychickej stránke?
„Super. Už mám odchytaných dostatok stretnutí, som dosť v pohode. Tvrdo makám na ľade a tiež sa starám o seba i mimo ľadu. Na zlé zápasy treba čo najrýchlejšie zabudnúť. Ale to sa ľahšie hovorí, ako robí.“
Ako prežívate skutočnosť, že ste najlepším slovenským brankárom v NHL?
„Ako veľkú poctu a zodpovednosť. Slovensko však máviac brankárov svetovej úrovne. Jano Lašák v Pardubiciach, Jaro Halák v Montreale alebo Karol Križan vo Švédsku.“
Čím to, že malé Slovensko má v tomto období toľko úspešných brankárov?
„Ide hlavne o kvalitnú prípravu, talent a do určitej miery i o šťastie. Nie každý dostane šancu. V hre je množstvo faktorov. Na druhej strane ide o fantastickú drinu v príprave, na tréningoch, v zápasoch. Sú veci, ktoré človek môže ovplyvniť, iné zas nemá vo svojich rukách.“
Spomenuli ste veci, ktoré nemá človek vo svojich rukách.
„Som kresťan a pozerám sa na to trošku inak. Boh mi dal veľkú milosť, že môžem robiť to, o čom som vždy sníval a som za to vďačný. No keby som iba sedel doma, nemohol by som byť brankárom v NHL.“
Aký máte predzápasový rituál?
„Nie som poverčivý, ale mám veci, ktoré opakujem vždy, hlavne keď hráme doma v Denveri. Na štadión chodím asi dve a tri štvrte hodiny pred začiatkom. Strečing, masáž, obalím si hokejky. Mám veľmi rád futbal, tak si trochu zakopem do lopty v rámci rozcvičky. Potom príde na rad video o súperovi. Na záver si zahádžem tenisovou loptičkou o stenu, aby som si rozcvičil reflexy.“
Kto bol vaším vzorom?
„Patrick Roy a Martin Brodeur. Bolo mi jasné, že každý brankár, ktorý sa presadí v NHL, má vysoké kvality. Snažil sledovať a učiť od všetkých.“
Akú má históriu číslo 31 na vašom drese?
„Keď som bol malý, vždy som chcel mať číslo 35. Možno preto, že ju nosil Mike Richter z NY Rangers. Ale najvyššie číslo v Banskej Bystrici bolo 30, tak som s ním chytal celý čas na Slovensku a aj v juniorskej lige, v kanadskej OHL. Keď som prišiel na farmu Avalanche do Hershey Bears, tam už mali brankára, ktorý mal tridsiatku a ja som dostal jednotku. Po príchode do prvého NHL kempu mi dali 31. Ostal som pri ňom.“
Patríte k brankárom, čo študujú súperov. Máte o nich nejaký katalóg o streleckých prednostiach či slabinách?
„Nerobím si katalóg ani zápisník. Ale je to moje zamestnanie, študujem protihráčov, ich strely. Občas sledujem ich tréningy. Každý hráč má tendenciu strieľať na určité miesta. Podobne ako útočníci mapujú brankárov, ja si všímam útočníkov. Sledujem veľa hokeja v televízii, baví ma to.“
Ktorý z útočníkov v NHL je najnebezpečnejší?
„Ovečkin. Nastúpil som proti nemu iba jediný raz, na olympiáde. S klubom hráme proti Washingtonu zriedkavo a aj to som naposledy bol na striedačke. Chytal vtedy José Theodore a tak som Ovečkina aspoň mohol v pokoji sledovať a študovať jeho hru. Má veľmi dobrú a tvrdú strelu. Vie zamieriť mimoriadne presne, ale nedá sa povedať, že je jediný. V podstate každé mužstvo má aspoň troch hráčov, ktorí ťahajú tím a vyžaduje sa od nich, aby dávali góly. Treba sa pripravovať na strelca z každého tímu NHL.“
Mnoho hokejistov podľahlo golfu. Platí to aj o vás?
„Pomaly už áno. Golf síce nepovažujem za šport, no začínam mu prichádzať na chuť. Prišlo na slová spoluhráčov. Keď som mal 20 rokov, neznášal som to, ale teraz ma začína zaujímať. Som športový fanatik, sledujem všetky športy. Rád si pozriem basketbal, chytil ma aj tenis, hrávam futbal, ktorý je po hokeji mojím druhým najobľúbenejším.“
To je jediný spôsob, ako sa odreagovať od hokeja?
„Veľmi rád pozerám seriály, v Amerike vysielajú množstvo dobrých programov. Hlavne keď sme na cestách, tak s Markom Svatošom v hoteli pozeráme televíziu, hrávame play station. Milujem, keď sa môžem len tak popreháňať v aute, ale nikdy to nie je divočina.“
V sobotu bolo na Slovensku Mikuláša, oslavujete ho aj za morom?
„Nie (smiech). Mikuláša veru nie.“
Vianoce prežívate na slovenský spôsob?
„Hlavne v tichosti a pokoji. Na celom svete, pomaly už aj na Slovensku, sú tieto sviatky čorazviac komerčné. Veľa ľudí považuje Vianoce za prostriedok, ako zarobiť, rozmýšľa, aké darčeky kúpiť, a zabúda na pravú hodnotu tohto sviatku. Každý človek má slobodu výberu, vlastný názor. Pre mňa aj moju rodinu znamenajú sviatky veľa.“
Silvester strávite v rodinnom kruhu?
„Príde za mnou otec, mama, žiaľ nie, rovnako ako brat Jozef, ktorý hrá hokej v Tulse.
Žijete v Denveri sám alebo s priateľkou?
„Mám priateľku, je zo Slovenska. Rád by som si však svoje súkromie nechal pre seba.“
