ve v roku 1984. Táto udalosť mi okamžite napadla, keď som si tu, v Toronte, pred pár dňami vypočula reláciu o „facilitators“ v „Queen's university“ v mestečku Kingston, neďaleko Toronta.
Ide o šesť študentov, ktorí sú špeciálne vyškolení odpočúvať rozhovory študentov v bufete, na chodbách a v iných spoločných priestoroch. Pri zaregistrovaní „politicky nevyhovujúceho“ výrazu, ako sú napríklad „to je homo“, „to je retardované“ a podobne, „facilitator“ podíde k diskutujúcim a zamieša sa do rozhovoru. Priateľským spôsobom zavedie rozhovor na „chybný“ vyraz. Jeho úlohou je primať „previnilca“ k náprave jeho postoja k danej menšine (homosexuálom a retardovaným, napríklad). Ak by jeho „pridanie sa do rozhovoru“ liezlo niekomu na nervy, je to vraj normálna reakcia, ktorá by mala viest k náprave postoja zle sa vyjadrivšieho študenta. V rozhovore je možné pokračovať na prípadnom následnom stretnutí. Cez víkend potom môžu títo „prispôsobení“ študenti vysvetliť i rodičom, ako sa i oni majú lepšie vyjadrovať.
Keďže som vyrastala na Slovensku, ešte za socializmu, táto správa z rádia mi dala pocítiť naozajstné „teplo domova“.
Autor: Iveta Cutzova
