O chvíľu do obchodu vchádzajú dvaja mladíci, ktorí prejavia záujem o mobil, ktorý sa nachádza v presklenej vitríne.
„Koľko môžete spustiť z ceny?“ pýtajú sa. „Dve stovky,“ odpovedá majiteľ. Otázka ho evidentne neprekvapila, veď záložňa je miesto, kde sa bez zjednávania ani nenakupuje. Príde ďalší zákazník a podáva akýsi papierik, chlapík odíde za plentu...
Skúšobný telefonát
Mladíci sa o niečom dohadujú. Potom jeden z nich mobil zapne a priloží si ho k uchu. Pomyslím si, veď sa ani nepýtali, ktovie, čo tam má za kartu, trochu drzé - volať bez opýtania z cudzej karty... O chvíľu mladík rozpráva: „Máme tu požiar! Počujete ma?!“ a druhý sa začne chichotať. Vtedy mi napadne, že určite volajú na tiesňovú linku, kde sa dá dovolať aj bez vloženej SIM karty.
Chcem ich upozorniť, no predbehne ma majiteľ, ktorý vychádza zo skladu a hneď si to namieri k volajúcemu mladíkovi. Vytrhne mu mobil z rúk, povie doň prepáčte a červeným tlačidlom zruší hovor. „No čo, beriete ho?“ „Neberieme, niečo v ňom šuští.“ „Tebe šuští...“ povie, no nedopovie majiteľ. Mladíci ešte chvíľu pozerajú, čo by ich mohlo zaujať a po chvíli odídu.
„Sopliaci akísi!“ rozčuľuje sa majiteľ. „Volali stodvanástku?“ opýtam sa. „No jasné, v poslednom čase to je nejaká móda, či čo, za posledný týždeň sú už asi tretia partia, ktorá to urobila. Jeden výrastok sa mi chválil, že týždenne kúpi a predá asi desať mobilov. A každý najprv preskúša zavolaním na stodvanástku. Až potom zisťuje ostatné funkcie...“
Fíha, pomyslím si, takže stodvanástka slúži na skúšanie mobilov... To by mi teda nenapadlo...
„Neviem, načo tie mobily majú tú funkciu - že sa tam dovoláte aj bez karty...“ povie vedúci.
Aj by som vedel, no tiež nad tým uvažujem. No keď to zachránilo aspoň jeden ľudský život, má to opodstatnenie. Je mi však úprimne ľúto tých ľudí, ktorí tie telefóny počas dňa dvíhajú - tí si toho musia vypočuť.
Akože
Spomenul som si na jedného otecka, s ktorým sme (aj s našimi ratolesťami) strávili toto leto jedno príjemné dopoludnie pri pieskovisku. Rozprával mi, ako sa jeho manželke pokazili niektoré tlačidlá na mobile a keďže sa to nedalo opraviť, kúpil jej nový. Pokazený dala chlapcovi na hranie... Po asi troch dňoch sa mu pochválila, aký je ich trojročný syn telefonista. Vraj zájde k hračkám a tam sa akože s niekým rozpráva, taký je chutnučký.
„A si si istá, že sa rozpráva AKOŽE?“ „Samozrejme, veď tam nie je karta, kde by sa dovolal?“ Manžel jej vysvetlil, že na tiesňový hovor 112 sa dovolá aj bez karty; dokonca stačí stlačiť jediné tlačidlo. Manželka o tom nevedela...
Ktovie, s koľkými tetami - ktoré očakávali hovory od ľudí v krízových situáciách - si takto ich synček počas troch dní „pokecal“.
A čo vy, ktorí máte malé deti? Máte prehľad o všetkých mobiloch v byte? Raz vaše dieťa možno skutočne bude potrebovať pomoc, budete sa hnevať na tetu na druhom konci, že nerozpoznala skutočné nebezpečenstvo od detskej hry?
Autor: Jozef Kron
