BRATISLAVA. „Medzi majiteľmi slovenských médií sú skoro samí eštebáci. Napríklad vo vedení týždenníka Plus 7 dní by ste našli pekných fešákov,“ povedal 9. mája premiér Robert Fico. O tri mesiace neskôr, 26. augusta, svoje výroky mierne modifikoval: „Najväčší moralisti v Plus 7 dní, majitelia, ktorí píšu rôzne komentáre, mali spoluprácu s ŠtB.“ Dva výroky, tri nepravdivé tvrdenia.
Podľa zoznamov, ktoré zverejnil Ústav pamäti národa, boli spolupracovníkmi ŠtB dvaja spolumajitelia médií a jeden redaktor. Vo vedení Plus 7 dní sú len kandidáti tajnej spolupráce a dôverníci, čo sú kategórie, o ktorých Ústavný súd v roku 1992 povedal, že nemuselo ísť o vedomú spoluprácu s ŠtB. Za takú sa považuje len kategória agent, rezident, informátor, držiteľ prepožičaného a konšpiračného bytu. Hoci kauza šéfa NBÚ Blanárika ukazuje, že spolupracovať mohol aj dôverník, v prípade ľudí z Plus 7 dní sa to zatiaľ nepotvrdilo: v bratislavských ani pražských archívoch nie sú personálne spisy ľudí z vedenia týždenníka. V Plus 7 dní píše komentáre šéfredaktor Miloš Luknár, ktorý nie je evidovaný v žiadnej kategórii.
Neznalosť alebo zámer?
Ficove klamstvá možno vysvetliť dvoma spôsobmi: hoci je právnik a v politike pôsobí už šestnásť rokov, nepozná základnú terminológiu ani lustračný zákon. Alebo sú jeho paušalizujúce výroky o eštebáckej minulosti majiteľov médií zámerom. Keď ho denník SME vyzval, aby svoje tvrdenia preukázal, cez hovorkyňu Silviu Glendovú odkázal, že nebude reagovať. Spoločnosť 7 plus, ktorá vydáva aj spomínaný týždenník, už avizovala, že Fica za jeho výroky zažaluje.
Hoci premiér nehovorí pravdu, aj medzi majiteľmi, vydavateľmi, ľuďmi z vedenia redakcií a novinármi, ktorí mali v čase novembrovej revolúcie viac ako 18 rokov, sme našli spolupracovníkov ŠtB. Z takmer 300 ľudí z celoštátnych denníkov, televízií, tlačových agentúr, najpočúvanejších rádií, vplyvných politických a spoločenských týždenníkov, sú traja evidovaní v kategórii agent.
Bojsa a Plachtár
Ladislav Rehák je bývalý spolumajiteľ časopisu .týždeň, dnes vlastní napríklad rádio Jemné Melódie. Do skupiny jeho médií patria aj časopisy Slovenka a Star. S ŠtB začal pod krycími menami Bojsár a Plachta spolupracovať v decembri 1981. Jeho úlohou bolo získavať poznatky k vízovým cudzincom aj československým občanom, ktorí rokovali s Technopolom, kde vtedy Rehák pracoval.
Rehák dostal za spoluprácu raz aj odmenu – 1500 korún. V máji 1988 s ním ŠtB spoluprácu prerušila, pretože vycestoval na dlhodobý pobyt do Švajčiarska. Keď za ním v januári 1989 odišla aj manželka s deťmi, Rehák poskytol svoj byt pre potreby ŠtB. „Spoluprácu som podpísal dobrovoľne, nikdy som to nezatĺkal. Chcel som dobrú robotu, chcel som cestovať a robiť v zahraničí,“ povedal Rehák SME.
Ujo a Svetlo
Otto Berger je spolumajiteľom denníka Šport. Podľa archívnych dokumentovs ŠtB spolupracoval od júla 1983 do roku 1985 pod krycími menami Ujo a Svetlo. Berger mal tajných informovať o kolegoch z Elektrotechnickej fakulty SVŠT v Bratislave, o cudzincoch, emigrantoch a vysťahovalcoch, s ktorými sa stretol počas ciest na Západ. ŠtB ho vyťažovala v problematike Nemecko, podľa spisu poskytol aj niekoľko agentúrnych záznamov.
Berger tvrdí, že s ŠtB nemá nič spoločné. „Na nikoho som nedonášal, ani som nikomu neublížil. Mená Ujo a Svetlo počujem prvý raz, keby som s ŠtB spolupracoval, asi by som ich mal poznať. Vyrastal som v katolíckom prostredí, v rodine kardinála Korca, svedomie mám čisté. Dokonca som nebol ani v komunistickej strane,“ povedal SME. Eštebáci ho vraj kontaktovali len raz, stretnutiu sa vyhol.
Ivan a Porubský
Ivan Niňaj je poverený vedením športu v STV. S ŠtB začal pod krycími menami Ivan a Porubský spolupracovať v júni 1980. Aj Niňaj mal informovať o svojich kolegoch, respektíve o stykoch novinárov s emigrantmi a vízovými cudzincami. „Vzhľadom na to, že sa nesnažil nič zamlčiavať a na otázky odpovedal priamo, bola mu navrhnutá spolupráca,“ napísal o Niňajovi poručík Maličký. Niňaj navrhol, že menej závažné poznatky bude podávať ústne, závažnejšie písomne. „Po podpísaní prehlásenia (o spolupráci – pozn. red.) uviedol, že odchádza na spartakiádu do Prahy, kde bude mať zo všetkých redaktorov najviac času plniť úlohy aj pre nás. Z tohto dôvodu si žiadal úlohy, ktoré by počas pobytu mohol plniť.“
Niňaj sa bráni, že nič nepodpísal, hoci nepopiera, že eštebáci ho viackrát kontaktovali. „Povedal som im, s kým som sa vonku stretol, ale to je všetko. Nikomu som neublížil, nech mi dajú všetci pokoj,“ povedal v máji 2005 časopisu .týždeň.
Naivná chyba
Rastislav Ekkert je redaktor televízie JOJ. Na stránke ÚPN je evidovaný ako dôverník Vojenskej kontrarozviedky (VKR). V 80. rokoch bol profesionálnym vojakom, absolvoval aj Dôstojnícku školu Pohraničnej stráže v Holešove. Tá vtedy spadala pod federálne ministerstvo vnútra. „Mal som 18 rokov, tú školu som bral ako únikovú cestu. Myslel som si, že budem študovať právo a potom si nájdem civilné zamestnanie v rámci rezortu. Bolo to naivné,“ hovorí dnes Ekkert.
Z jeho spisu vyplýva, že dôverníkom VKR sa stal v októbri 1983 – počas základnej vojenskej služby. Ekkert mal informovať o pohraničníkoch, ktorí by chceli ujsť na Západ. Spočiatku si VKR spoluprácu s ním pochvaľovala, podľa záznamov napísal aj tri vlastnoručné správy. Po dvoch rokoch sa však situácia zmenila: Ekkert sa začal schôdzkam vyhýbať a poskytoval len „všeobecné poznatky, ktoré mali malý spravodajský význam“.
Od augusta 1985, keď sa stal veliteľom streleckej čaty na hraniciach s Rakúskom, začal Ekkert bojovať za prepustenie z armády. Podal si dve oficiálne žiadosti, poslal list ministrovi vnútra, dokonca bol na ÚV KSČ v Prahe. „Sadol som si na schody a povedal, že kým ma niekto neprijme, neodídem,“ tvrdí Ekkert, ktorý vedomú spoluprácu s VKR odmieta. Tá ho vyradila z evidencie v júni 1987.
Z armády ho napokon prepustili až po revolúcii. „Vážený pán minister, prosím Vás ako človek človeka, pomôžte mi a prepustite ma, do smrti Vám to ja ani moja rodina nezabudneme,“ napísal Ekkert v januári 1990 ministrovi vnútra Sacherovi. Do civilu išiel o tri mesiace neskôr.
Eštebáci v okolí premiéra
Robert Fico ukazuje prstom na slovenské médiá, eštebáci po jeho boku mu však neprekážajú.
BRATISLAVA. Bývalý poslanec Smeru, dnes riaditeľ Sociálnej poisťovne Dušan Muňko sa stal agentom ŠtB v júli 1982. Ako riaditeľ cestovnej kancelárie Slovakoturist mal informovať o svojich kolegoch a zahraničných partneroch. „Nikdy som s nimi nespolupracoval,“ povedal v októbri 2002 Muňko, hoci ŠtB si jeho informácie pochvaľovala. Z evidencie ho neskôr vyradila len preto, že bol súčasne v nomenklatúre ústredného výboru strany.
Peter Magvaši, bývalý minister práce, je Ficovým poradcom pre sociálnu oblasť. S ŠtB začal spolupracovať v júli 1972. Tá ho nasadila predovšetkým na kolegov z Považských strojární, ktorých podozrievala, že sú americkí špióni. V priebehu roka podal 11 správ, potom ho z evidencie vyradili, keďže prípady, na ktorých spolupracoval, boli ukončené. Magvaši v minulosti priznal, že s eštebákmi komunikoval, „ale plateným agentom som nebol“.
Drahoslav Machala je Ficovým poradcom, pomáha mu s prípravou prejavov. S ŠtB začal spolupracovať v septembri 1979. Machala mal zbierať informácie o zahraničných novinároch a ich kontaktoch na Slovensku. V priebehu roka podal osem správ, potom ho ŠtB z evidencie vyradila, pretože sa stal nomenklatúrnym kádrom strany. „S vami sa baviť nebudem, vy debil,“ reagoval Machala.
Juraj Široký je považovaný za jedného z mecenášov Smeru. Od nástupu Ficovej vlády dostali jeho firmy zákazky za minimálne desať miliárd korún. Široký bol od septembra 1979 rozviedčikom ŠtB na ambasáde vo Washingtone. Prácu pre tajnú službu nepoprel. „Pre mňa je to už vzdialená a uzatvorená minulosť,“ povedal v júni 2007.
(vag)
Kolegov skúmal aj Reflex
S komunistickou ŠtB spolupracovali aj českí novinári. Jan Potůček z týždenníka Reflex ich vylustroval desať.
Hudobník a publicista Ondřej Hejma či bývalý komentátor Československej televízie Jan Slepička. Aj týchto ľudí našiel v zozname spolupracovníkov ŠtB redaktor Reflexu Jan Potůček. Článok o minulosti českých novinárov mal u čitateľov veľký ohlas, negatívne odozvy boli v menšine. „U kolegov z redakcie som zaznamenal pár reakcií v štýle špinavú bielizeň by sme si mali prať doma,“ hovorí Potůček.
Dôvodom bolo zrejme to, že sa zaujímal aj o bývalých členov komunistickej strany. „Potešilo ma, že nikto sa ani slovom nezmienil, aby takýto článok v Reflexe nevyšiel.“ Hoci si preveril aj majiteľov a vedenie vlastných novín, do koncepcie ani výslednej podoby textu mu vraj nikto nezasahoval.
Potůček na článku pracoval asi päť týždňov, na rozdiel od SME sa však sústredil skôr na známe mená a „veľké ryby“. To znamená riaditeľov vplyvných televízií, rádií, verejnoprávnych médií, šéfredaktorov denníkov a serióznych spoločenských a spravodajských týždenníkov. V zoznamoch našiel desať agentov ŠtB a sedemnásť bývalých členov strany.
Motívom pre napísanie článku bola séria reportáží Mladej fronty Dnes o minulosti bývalého šéfa Českej národnej banky a premiéra Jozefa Tošovského. „Noviny vypátrali, že podpísal spoluprácu s ŠtB a poslali za ním reportérov, ktorí ho niekoľko dní prenasledovali a fotografovali. Vôbec pritom nerozlišovali, kto, kedy a prečo podpísal a aké informácie odovzdával,“ hovorí Potůček.
Tošovský pracoval pred rokom 1989 v londýnskej pobočke Živnobanky. Potůček je presvedčený, že všetci bankári, ktorí praxovali na Západe, museli podpísať záväzok o spolupráci. „Je to však úplne iné ako úmyselné donášanie a poškodzovanie disidentov. Nepáčilo sa mi, že médiá hádžu všetkých do jedného vreca, pričom české vydavateľstvá často vedú bývalí agenti ŠtB, komunisti a zväzáci. Nechcel som nikoho očierňovať, len podrobiť české médiá sebareflexii, ktorej doposiaľ neboli schopné.“
(vag)
Novinári v strane
Pred rokom 1989 boli členmi komunistickej strany aj viacerí slovenskí novinári. Vo vláde Roberta Fica je ich minimálne dvakrát viac.
Minulosť slovenských novinárov z hľadiska ich členstva v komunistickej strane skúmal niekoľko týždňov aj denník SME. Hneď na začiatku sme však narazili na problém: kartotéky českého Národného archívu, ktorý spravuje databázu bývalých komunistov, nie sú úplné.
Len funkcionári
Na Slovensku zatiaľ presný zoznam všetkých členov komunistickej strany neexistuje. „Momentálne pracujeme na datábaze funkcionárov a členov predsedníctva strany, na štruktúre jej orgánov a podobne,“ hovorí riaditeľ Ústavu pamäti národa Ivan Petranský. Podľa neho má však ústav ambíciu skompletizovať aj databázu radových členov strany. Kedy to bude, nevedel povedať.
15 percent
Dnes je možné s istotou konštatovať len to, že zo 131 kľúčových ľudí z prostredia médií, ktorí mali v čase revolúcie viac ako 18 rokov, ich bolo v komunistickej strane 19 (necelých 15 percent). Ak by boli kartotéky kompletné, ich počet by bol možno dvakrát vyšší.
Z vlády Roberta Fica, ktorá nastúpila po voľbách v roku 2006, bolo v strane 10 zo 16 ministrov (viac ako 62 percent).
(vag)
Autor: Marek Vagovič
