á.
Parky a ihriská su plné ruských a argentínskych pestúnok, starých ľudí nevodia na prechádzku vnuci, ale filipínski ošetrovatelia, a keď vás niekto pozve na večeru, je možné, že variť nebude domáca pani, ale zaplatená kuchárka. Tá, samozrejme, večeru aj naservíruje a poumýva riad. Za tri roky, čo som tu, som nevidela Izraelčana napríklad vysávať koberčeky v aute. Urobí to predsa čistič.
Izraelskú pohodlnosť, sklon k snobizmu a chválenkárstvu vedia poskytovatelia služieb dobre využiť. Ceny stúpajú, čakacie lehoty sa predlžujú a nespoľahlivosť a povrchnosť sa blíži k hranici neznesiteľnosti. Pravda, česť výnimkám, čo sa ešte nestačili zopsuť a naivne sa snažia podať čo najlepší výkon.
Napríklad taká Svetlana. V našom dome upratuje spoločné priestory a stará sa o kvety. Do práce chodí vo vyžehlenom bielom plášti, zo slúchadiel na ušiach sa ozýva Čajkovskij alebo Smetana a z vrecka jej vždy trčí zbierka poézie. Každý druhý deň glancuje schody ako odušu.
Inak to ani nevie. Keď niečo robí, robí to poriadne. Tak ju to naučili v sovietskej akadémii vied. Vtedy bola ešte vedecká sila. Dnes je už len sila pracovná.
Sú aj pohodlnejšie spôsoby ako si zarobiť. Teraz letia firmy, čo vám dodajú „čakačov“. Sú to ľudia, čo miesto vás stoja v úradoch. Postavia sa do radu na pas, vodičák, daňové priznanie či stavebné povolenie. Keď sa už blíži váš čas, zavolajú vás mobilom, zinkasujú peniaze a čakajú v rade pre ďalšiu „stránku“.
Tento fenomén sa rozmohol až tak, že aj „čakači“ majú „čakačov“. Začína to pripomínať pyramídovú hru, a to sa veru nemusí dobre skončiť.
Autor: Jana Shemesh, dopisovateľka SME z Blízkeho východu
