Už roky je pre mňa najkrajšia sobota v Paríži – prežiť ako v Homo Faber doobedie v galérii, potom obed pri Zlatníckom námestí, večer v divadle Chaillot, prípadne u Mnouchkinovej za mestom a skončiť v reštaurácii v Latinskej štvrti. Je však jasné, že takýto vzorový deň zažívam len občas. Praha (hlavne počas Festivalu nemeckého divadla) a Viedeň mi to čiastočne vynahradzujú, no a keď sa to nedá, rovnako sa teším z predstavení v našej Astorke. Mám veľmi rada čas, keď je Festival Astorka alebo generálkový týždeň, pretože vtedy sme v divadle celé dni.
Teraz skúšame novú hru v réžii Patrika Lančariča a je to pre mňa veľká zábava pozerať sa na Borka Farkaša a Mirka Nogu, pretože sú neuveriteľne invenční a vtipní.
No bežne cez víkend pracujem doma. Stalo sa pre mňa rituálom ísť ráno na trh na Žilinskú, vrátiť sa domov s bicyklom plným kvetov a potom ich sadiť na balkóne. Aj túto vášeň som získala obdivom k jednému filmu, konkrétne jeho peknej hrdinky. V záhrade sa dá byť každú sezónu, každé ročné obdobie je späté s nejakou rastlinou a tie jesenné a zimné aj krásne znejú: chryzantémy, vres, zemolez, dráč. Náš balkón na Panenskej je tak dosť známy medzi susedmi a všímajú si ho aj cudzí ľudia. Idú po ulici a pristavia sa, prihovoria, úplne ako na dedine, a to je v centre mesta zábavné. Často sa neudržím a rozdávam rady, ale málokto ich vydrží počúvať.
Od septembra je mojím sprievodcom na trh aj nový člen rodiny Poquíto. Našťastie to nie je pes, s ktorým musím chodiť niekam do lesa. Najradšej sa hrá s Bubalu Černou, yorkshirkou nášho
riaditeľa a jeho manželky Ivetky. My dve zase najradšej našim psom nakupujeme fashion vecičky. Čo teda Poquíta až tak neteší, na rozdiel od nedeľných turistov na korze a ich objektívov.
Zvyšok víkendu už venujem práci, pretože to sú jediné chvíle v hektickom týždni, keď môžem čítať, pripravovať sa v pokoji či robiť korektúry pre knihy Divadelného ústavu. V týchto dňoch delím čas medzi Tolstého a Cígera Hronského, ktorých ideme robiť v druhej polovici sezóny s Romanom Polákom a Jurkom Nvotom. To sú najkrajšie chvíle mojej profesie – o to viac, že sú to skvelé texty.
Nedele neznášam a neviem to vysvetliť, pretože do práce sa v pondelok teším, je to zrejme ešte trauma z gymnázia. Doobeda chodím s Poquítom do kaviarne, čo zbožňuje rovnako ako ja, a často sa pridajú priatelia. Poobede vždy pracujem, to jediné ma zachraňuje od nedeľnej depresie, najlepšie sa robia granty a rozpočty pri TV kriminálkach.
Našťastie som často cez víkend u kamarátov v Brne, kde prevláda krásna česká kombinácia: kaviarne – divadlo – galérie – plaváreň, a to isté je u sestry Miši v Liberci. Tam chodím ešte aj do ich Naivného divadla. Cez víkend hrajú hlavne pre deti, vraciam sa teda do čias, keď ma divadlo bytostne fascinovalo.
Decembrové víkendy sú trochu špecifickejšie ako tie ostatné. Viem totiž, že sa blíži deň, keď musím so sestrou hrať pri stromčeku koledy na husliach. Je to tradícia našej rodiny. Preto ničím celú našu ulicu cvičením na husle. Ses-tre to ide lepšie, je na mňa dosť prísna, nervózne mi klopká rytmus. Našla mi aj noty Koledy v snadném slohu. No mne aj tie robia problémy, husle sa mi falošnými tónmi mstia za to, že ich celý rok nechávam ležať.
Mojou povinnosťou je naučiť koledy aj Poquíta, aby bol tiež súčasťou našej rodinnej slávnosti, keď som mu už kúpila fráčik. Dosiahla som zatiaľ len to, že keď zbadá husle, zmizne a nedá sa chytiť. Tieto víkendy teda aj športujem – naháňam psa po byte.
Autor: zu
