y dával informácie pre BBC. A keď ironizoval spartakiádu, prišli ho vyšetrovať až z Prahy. Počas štúdia na Tyršovom ústave písal do Športu. Zostal mu verný 50 rokov.
Minulý utorok večer sa pozeral s vnukom na Ligu majstrov vo futbale. „Dobrú noc, dedko,“ boli vnukove slová na rozlúčku. Ján Novák, športový novinár a publicista, sa ráno už nezobudil. Zomrel vo veku 82 rokov. Dotĺklo srdce barda slovenskej športovej žurnalistiky a legendy Športu, v ktorom robil 50 rokov, po dvoch pohnutých udalostiach v mladosti.
Vyletel do Dimitrovky
Jeho detským snom bolo stať sa pilotom stíhačky, a tak začal študovať leteckú akadémiu v Hradci Králové. Po víťaznom februári 1948 odmietol vstúpiť do Komunistickej strany Československa. Zakrátko vyletel až do Dimitrovky. Na základe anonymného udania, že plánoval odletieť na Západ.
Spadol z oblakov ilúzií o vtedajšom Československu. „Mal som 23 rokov a cítil som beznádej,“ spomínal.
Vykladal vagóny, súťažne hral futbal, tenis, stolný tenis. „V Práci som našiel inzerát, že hľadajú hlásateľov rozhlasu. Tri mesiace som hlásil a potom ma na minútu prepustili.“ Výpoveď ho mrzela aj preto, lebo dostával od dievčat listy, aký má krásny hlas.
Potom študoval na Tyršovom ústave v Prahe. Od roku 1953 písal v Športe. Až do roku 2003. Vtipný, nevtieravý spoločník, decentný bohém. Kam prišiel, okolie pookrialo. Viac než britké pero ho zdobil nezlomný charakter. Osudový celostranový článok napísal v Kultúrnom živote v roku 1963. Od piky v ňom zironizoval ideologické divadlo spartakiády. Prišli ho vyšetrovať až z Prahy. Sám hovoril, že bol vtedy najslávnejším novinárom v Európe.
Tisíc míľ za Pelém
Slávnejší bol však inokedy. Podaril sa mu kúsok, aký nikomu. Počas trojtýždňového zájazdu s československou reprezentáciou do Brazílie sa jediný slovenský novinár vo výprave vybral za kráľom futbalu Pelém. Nepotreboval tlmočníka, ovládal osem jazykov. „Letel som tisíc míľ do pralesa. Urobil som s ním originálny rozhovor, ktorý tam nikomu inému na svete neposkytol,“ chválil sa pyšne, ale ho aj mrzelo, že športové novinárstvo nemalo uznanie, aké si zaslúži. „Záleží na výbere slova, aby mali myšlienky voľnosť. Snažil som sa zo športovej žurnalistiky urobiť súčasť literatúry. Športový novinár bol v zásade považovaný za sprostejšieho ako ostatní. S Pelém som urobil rozhovor, aký inému neposkytol. Teraz ide začiatočník do Cannes na filmový festival a nejaká herečka mu povie štyri vety. A je celebritou,“ smutne hovoril počas 75. narodenín. Písal odušu a jeho state mali dušu. Na problém stačilo dvadsať riadkov a dvojjazyčný titulok: Hanba szégyen. A zmienka, že jeho matka bola Maďarka. Na zápase v D. Strede (1990) tiež vyčíňali slovanisti proti domácim vo federálnej lige. Trafil vinníka presným slovom a nikdy sa nebál, že by niekto trafil jeho legendárny trabant. Keď si prehrabal vlasy, išlo o predzvesť, že z písacieho stroja vyberie skvost. Slová kládol presne, význam predchádzajúcej vety nenútene umocňovala ďalšia.
Na klavíri hrával Bacha, Mozarta. Čítal romány Tolstého, Dostojevského, obdivoval Voltaira. „Lebo ten nič nebral vážne. Absolútny satirik. V dôchodcovskom veku z neho citujem lekárom. Napríklad - ešte nik, kto zomrel na lekársky predpis, sa nesťažoval,“ smial sa v nemocnici na Kramároch.
Mal priateľov hercov, spisovateľov. Debatúval so Smrekom, úprimné väzby mal s Dibarborom, Pántikom, Müllerom. S posledným susedil na chate na záhoráckych pieskoch. „Patril do generácie veľkých športových žurnalistov,“ spomína Ladislav Kuna, dnes prezident Spartaka.
Kávičky s pokarhaním
Medzi vrstovníkmi mal rešpekt. Na kávičkových posedeniach v Grémiu a v Trafenej husi bolo pri jeho slovách ticho. „Občas nás pokarhal a my sme to brali,“ vraví Ján Mitošinka, bývalý prezident hokeja. Pri pochvale, koľko vie, dodal: „Spomienky sú jediný raj, ktorý ti nemôžu zobrať.“
V lete Antonovi Urbanovi, kapitánovi strieborných olympionikov z Tokia 1964 takto vysvetľoval, prečo neprišiel na kávičku. „Išiel som na zastávku trolejbusu a prebral som sa v sanitke.“ Potom už na kávičku nechodil. Dva týždne pred smrťou s ním Urban telefonoval. „Pekne sme sa porozprávali. Bol múdry, rozhľadený, mal hodnoty vynikajúceho novinára a človeka. Obohatil každého, kto sa s ním stretol. Bude nám chýbať.“
Bol múdry, rozhľadený, mal hodnoty vynikajúceho novinára a človeka. Obohatil každého, kto sa s ním stretol.
Anton Urban, futbalista
* 29. 4. 1926† 26. 11. 2008
1949 – vyhodili ho z Leteckej akadémie v Hradci Králové, lebo nechcel vstúpiť do KSČ
1953 – stal sa redaktorom Športu
1963 – ako prvý športový novinár napísal esej v Kultúrnom živote, v ktorej zironizoval ideologické divadlo spartakiád.
1970 - 1980 – vydal dve knihy: Za futbalovou oponou a Veľký futbalový rok.
