ve všetci.

V knihe Véčko máte v profile uvedené, že ste začali fotiť 21. augusta 1968. Vašimi prvými objektmi boli teda ruské tanky a okupanti. Nie je to depresívny začiatok kariéry?

Vstup „spriatelených armád“ našu generáciu veľmi poznačil. Dokonca sme si začali hovoriť „stratená generácia“. Pred Veľkým Baťom som sa stretol s priateľom, Rusi uzavreli Námestie SNP a mali tam barikádu s malým kanónom. My sme sa tam bavili a Rus, čo bol na stráži, nás vyháňal. Nevšímali sme si ho, tak podišiel k nám a natiahol samopal. To sme už išli veľmi rýchlo.

Boli ste stratení? Nevravím, že ste nemali dôvod, ale mladí si často depky aj umelo pestujú.

Mali sme šestnásť a zasiahlo nás to. Editor vášho TV oka Dušan Taragel chcel odo mňa nejaké fotky z novembra 1989 a bol prekvapený, že nič nemám, ale ja som nejako euforicky necvakal. Pravdupovediac, stále som čakal, že sa to vráti späť tak, ako sa to obrátilo v roku 1968.

Kedy ste prestali bezprostredne a bolestne pociťovať okupáciu?

Prišla rodina, tak sa to stlmilo. Ale niečo ostalo dodnes. Bojím sa Rusov, mám pocit, že sa môže stať, že sa pretrhne hrádza a zaleje to celú Európu.

Bratislavský V klub bol pre vašu generáciu veľkým azylom, nie?

Bola to oáza. Môj druhý domov. Hoci niektoré programy sa mi nepáčili, aj tak som tam chodil. Žilo to tam. Stretávali sme sa tam s priateľmi, balili sme baby. Tam som sa zoznámil aj s mojou manželkou, s ktorou sme nedávno oslávili tridsiate tretie výročie. Keď som sa tri dni neukázal doma, rodičia volali do Véčka.

Vy ste sa tam všetci poznali?

S niektorými aj tak cez zuby. Ale znášali sme sa. Dosť sme sa tam podpichovali, to bola taká typická véčkarská komunikácia.

Véčko muselo byť plné situácií a príbehov, už len taký Dežo Ursiny tam narobil kopu škandálov.

No, pamätám sa, ako nás raz po záverečnej vyhodili von. Vedel som, že je agresívny, keď má vypité, ale aj tak som do neho tak brnkol, že „čo čumíš“. Naháňal ma od klubu až po obchodný dom Dunaj, ale keďže som bol menej opitý, tak som mu ušiel napriek tomu, že som nebolžiaden športovec. Ale vo Véčku bitky ani nikdy neboli, lebo keď sa aj k niečomu schyľovalo, prišla upratovačka pani Belicová a všetkých, aktérov sporu aj okolostojacich, vymlátila špinavou handrou, ktorou predtým čistila záchody. Mali sme pred ňou veľký rešpekt.

V knihe uvádzate, že do Véčka chodili najkrajšie baby z celého Slovenska. Keď ste sa zoznámili s vašou ženou priamo tam, neprišli ste o iné možnosti sebarealizácie?

Ani nie. Zoznámili sme sa v roku 1974, v septembri ďalšieho roku sme sa brali a o štyri dni som išiel na vojnu. Keď som sa vrátil, už to nebolo to Véčko. V roku 1975 sa zmenilo vedenie a začalo sa normalizovať. Potom som tam zablúdil len občas, fotil som tam napríklad Elán, keď sa rozbiehali. Bol som spočiatku ich dvorný fotograf, ale spoluprácu sme ukončili. Boli sme dohodnutí o jednej na fotenie, čakal som do jedna desať a keď nikto neprišiel, odišiel som. A už som nebol ich fotograf.

Ocitli ste sa v nemilosti, že ste nečakali na majstrov?

Vtedy len začínali. Ale bola už dohodnutá kampaň v novinách a zrazu neboli fotky. Ja som bol unavený a pred nočnou, tak som si chcel pospať.

Čo vlastne bolo vaše civilné zamestnanie? A čo ste vyštudovali?

Rodičia so mnou mali asi problémy. Nechcelo sa mi učiť. Tak boli radi, keď ma dostali aspoň na železničné odborné učilište. Som vyučený mechanik motorových vozňov a rušňov. Vtedy som robil na železnici.

Ale kultúra a literatúra si vás aj tak našli.

Starší brat vyštudoval vysokú školu s červeným diplomom, tak som mal vzor, aj keď mi trvalo trošku dlhšie, kým som sa zobudil. Všetko záleží na tom, do akej spoločnosti sa dostanete. Ja som mal na spoločnosť šťastie.

A zrazu ste stáli každý štvrtok ráno v rade pred Českou knihou, aby sa vám ušli nedostatkové knižky, nie?

Áno. Spomínam si, že jedna známa mi pod pultom dala knihu môjho menovca Jana Procházku Byl jsem prezidentův vězeň. Hovorila, že to nikomu nemám povedať, lebo celý náklad sťahujú späť, aby ho zošrotovali, lebo medzitým ju zakázali. Potom som ju požičal vtedy najznámejšiemu dídžejovi Števovi Anderkovi, ktorý mi ju do dnešného dňa nevrátil. Tak som mu dal dištanc na fotky. Jeho fotka sa objavila až v roku 1998 na výstave pri príležitosti stretnutia véčkarov.

Kto bol vo Véčku najväčší balič?

To jedine bez mikrofónu. Ale je pravda, že okolo niektorých lietali baby ako vínne mušky okolo fľaše a my ostatní sme im závideli.

Mali ste prezývku Stanley, prečo?

Dal mi ju brat Mekyho Žbirku. S Mekym sme sedeli v izbe a on otvoril dvere a povedal – ty budeš Stanley. A bolo. Dôvodom sme sa nejako nezaoberali.

Napadlo vám, keď ste blbli, popíjali a balili baby vo Véčku, že sa vaše fotky stanú súčasťou histórie?

Nikdy. Prvýkrát som pocítil také náznaky, keď bolo desiate výročie V klubu v roku 1975. Mal som výstavu a dvadsať fotiek „šlohli“, nemal som ich ani poistené. Vtedy som si povedal, že v tých fotkách asi niečo je. Ale že budem mať výstavu v Slovenskej národnej galérii, Slovenskom národnom múzeu a že mi vyjde kniha, to bola v tých časoch úplne absurdná myšlienka.

Nikdy ste neskúšali fotiť niečo dramatickejšie?

Na fotenie povedzme vojnových konfliktov treba mať odvahu a ja ju nemám. Okrem toho, mám päť súrodencov, som z početnej, a nie bohatej rodiny. Zarobiť na techniku som si musel sám a sú to drahé veci. Keď som si predstavil, že niekto by mohol prísť a hodiť mi o zem fotoaparát, na ktorý som šetril veľa rokov, hneď ma takéto myšlienky prešli. To by ma zlomilo.

Čo je pre vás fotografia?

Moja dcéra tiež fotí. Ja odfotím niečo v nejakom priestore a čase a je to dokument. Ona odfotí detail z toho a je to zrazu umenie. Ja som skôr na tie celky - som dokumentarista.

A čo aranžovaná fotografia?

S Mekym Žbirkom sme sa trochu hrali, pózoval mi. Ale vybudovať si ateliér – to som mal vždy panický strach, lebo som nemal peniaze a bola by to pre mňa neistá investícia pri tom, na čo sa špecializujem.

Fotografia môže byť vzácnym dokumentom, aj keď nie je kvalitná.

Mám takých niekoľko. Niektoré nie sú dobré z remeselného hľadiska, tak som váhal, ale presvedčili ma, aby som ich uverejnil, lebo sú vzácne tým, čo zachytávajú.

Niektorí profesionáli sa vyjadrujú pohŕdavo k boomu digitálnej fotografie, ale aj to môže byť dokument, nie?

Je dobre, že ten boom je. Napríklad niektoré zábery z mobilov výbuchu v Novákoch určite nepotešili ľudí, ktorí by chceli, aby sa to celé ututlalo. Na digitálnej fotografii je však horší technický problém, ako fotky archivovať. Kvalitný papier je oveľa trvanlivejšie médium ako cédečká alebo pevné disky. Dobrí výrobcovia dávajú záruku 50 až 70 rokov bez straty farebnosti. Mám niektoré staré fotky, ktoré sú perfektné. Horšie bolo, keď začali vymýšľať rýchloustaľovač, s ktorým vraj nebolo treba fotku tak dlho prať. Tie žltnú, aj keď sú novšie. Asi naozaj platí, že práca chvatná málo platná.

Z fotografa bohémskych fotiek ste prešli na literatúru, ako jediný fotograf u nás máte zmapovaný literárny život na Slovensku.

Mal som výstavu o slovenskom literárnom živote v Berlíne a Stuttgarte, Slovenská národná galéria odo mňa odkúpila fotky záložákov na základnej vojenskej službe. V tomto rozbehnutom vlaku výstav som ponúkol Domu fotografie sériu strašiakov na poli, ktorá nadväzuje na strašiakov fotografky Magdalény Robinsonovej, ale tí jej sú rýdzi, slovenskí, rustikálni a moji sú moderní, poplátaný všelijakými plastovými súčasťami, igelitkami Tesco a podobne.

A oni mi povedali, že strašiakov už mali a chcú Véčko. Asi je mi to súdené. Nič to. Bubeník Dušan Hájek mi povedal, že Laco Bielik sa stal svetoznámym fotkami z jediného dňa – 21. augusta 1968. Ja mám zdokumentované obdobie desiatich rokov a musím si to strážiť a pestovať.

Etablovali ste sa ako fotograf, ktorý dokumentuje dianie vo vysokej kultúre. Ako sa vám žije v časoch, keď hocaká prihlúpla moderátorka je medializovaná a spisovatelia ako keby neboli?

Ťažko. Mrzí ma, že záujem nie je ani o výtvarné umenie, fotografiu. Veď redakcie časopisov by nezabilo, keby uverejnili aspoň fotku s popisom, že toto a toto sa dialo. Sú aj normálni čitatelia, ktorých kultúra zaujíma.

Politici mestskej samosprávy nedávno scenzurovali výstavu fotografií poľských autorov, čo na to hovoríte?

Každý nech si povie svoju mienku, ale zákazy sú absurdné. Pochybujem, že by boli politici väčší odborníci na umenie ako kurátori výstavy. Veď mestskú galériu si platíme z daní. To, že to kazí morálku mládeže, je nezmysel. Bolo tam napísané, že je to od osemnástich rokov. Keď sa chcú deti dívať na „neslušné obrázky“, pornografie je plný internet. Toto je návrat do devätnásteho storočia.

Ako presvedčený antikomunista ste nikdy nechceli emigrovať?

Odrádzalo ma od toho to, že by som si nemohol zobrať môj archív filmov.

Je toho veľa?

Jedna dvojitá skriňa. Stále sa bojím, že vyhoríme alebo nás vytopia susedia