V utorok zavčas rána vzlietlo z poľného letiska v zálive Guantánamo vojenské chartrové lietadlo. Smerovalo do hlavného mesta Jemenu Saná. Na palube nieslo bývalého šoféra Usámu bin Ládina Salima Hamdana.
Hamdan ako prvý obžalovaný v rámci prvých vojenských tribunálov USA od čias druhej svetovej vojny, bol kedysi plagátovým symbolom Bushovej administratívy v boji proti terorizmu.
Po príchode domov strávi mesiac v jemenskom väzení, potom ho vrátia jeho rodine. Porota zložená z amerických armádnych dôstojníkov ho zbavila najvážnejšieho z jeho obvinení: zo sprisahania na podporu terorizmu.
Zvrat udalostí podčiarkuje hlavnú výzvu, ktorej bude čeliť novozvolený prezident Barack Obama, keď začína definovať vlastný prístup k boju proti terorizmu. Prijať nový, hybridný plán, ktorý spája prvky tradičného vojenského konfliktu aj trestnej justície.
Je to vojna?
Doteraz sa diskusia ohľadom toho, ako najlepšie bojovať proti terorizmu, sústredila najmä na dve prevažujúce – a navzájom protikladné – paradigmy: Je to vojna alebo trestné stíhanie? Hamdanov prípad poukazuje na obmedzenia takéhoto dvojakého uvažovania.
Keď bol v lete vyhlásený rozsudok v jeho tribunáli, Hamdan nebol zločinný konšpirátor v klasickom zmysle. No ako pobočník najnebezpečnejšieho teroristu nebol ani konvenčný vojnový zajatec, ktorého prosto prichytili pri bránení svojho národa, a teda by bol v zásade nevinný.
Tak čo si má Amerika myslieť o Hamdanovi? A ešte širšie ponímané – čo si má myslieť o boji proti terorizmu? Problémy s vojnovou paradigmou sú už známe. Tradičný prístup k zajatým bojovníkom – zadržať ich do skončenia násilností a zabrániť im vrátiť sa na bojisko – je neudržateľný vo vojne, ktorá by mohla trvať celé generácie.
Teroristi môžu byť všade
Ak beriete boj proti terorizmu ako vojnu, je ťažké obísť argument, že je to vojna bez hraníc. Terorista sa môže ukrývať kdekoľvek.
No presadzovaním tohto práva u pozbieraných podozrivých z terorizmu v iných suverénnych štátoch a ich nekonečným zadržiavaním a vypočúvaním bez klasických procesov si vláda skomplikovala úsilie vybudovať medzinárodnú koalíciu proti terorizmu.
Možno najproblematickejším dôsledkom vojnovej paradigmy však je, že poskytla prezidentovi ohromné právomoci. Ako vrchný veliteľ ozbrojených síl môže určovať, ako zadržiavať a vypočúvať zajatých bojovníkov. Práve využívanie – alebo zneužívanie – týchto právomocí vynieslo Bushovej administrácii sériu historických výčitiek.
Súdiť ako kriminálnikov
Niektorí Bushovi kritici teraz naliehajú na Obamu, aby sa vzdal vojnovej paradigmy a uprednostnil čisto trestnoprávny prístup. Znamená to – buď postaviť zajatých bojovníkov pred kriminálne súdy, alebo ich pustiť. To sa však takmer naisto nestane.
Obama sa možno skôr prikloní k trestnému stíhaniu podozrivých z terorizmu federálnymi súdmi než Bush. Dokonca sa možno vyhne pojmu „vojna“ pri opise boja proti terorizmu.
No úplne vzdanie sa vojenskej paradigmy by kruto obmedzilo jeho schopnosť bojovať proti terorizmu. Na praktickej úrovni by mu to zabránilo pôsobiť v zónach ako kmeňové územia Pakistanu, kam zákony USA nesiahajú.
Napredujúci boj proti terorizmu bude musieť byť akýsi hybrid. To je nová myšlienka, keďže Ústava vykladá len dve jasné možnosti: buď je krajina vo vojne, alebo nie je.
Takáto stratégia si možno vyžiada vybudovanie nových právnych systémov a inštitúcií na zadržiavanie, vypočúvanie a súdenie zadržaných.
Niektorí Bushovi kritici naliehajú na Obamu, aby zajatých bojovníkov postavil pred kriminálne súdy, alebo ich pustil. Toto sa takmer isto nestane.
Autor: Jonathan Mahler The New York Times
