BRATISLAVA. Slovenského dostihového koňa roka 2008 Teddy Readyho dekorovali na Záhorí. Tam, kde je doma.
Stamodtiaľ boli aj najlepšie kone predošlých troch sezón. Pôsobia tam elitní tréneri i džokeji a sídlia centrály väčšiny najsilnejších stajní.
„Záhorie je zasľúbený kraj turfu,“ tvrdí Marián Šurda, riaditeľ bratislavského Závodiska, ktoré ako najvyššia slovenská dostihová autorita organizuje tradičnú anketu.
Na pozadí je história
Ale prečo práve Záhorie? „Lebo koniari sú len na Záhorí,“ odvetil s úsmevom pod fúzmi na piatkovom galavečere na záver dostihovej sezóny najlepší tréner predošlých dvoch sezón Jaroslav Hanáček. „Všetko sa odvíja od ľudí. Na Záhorí je najviac lásky ku koňom.“
„Tu boli koniari odjakživa. Decká vyrastali s koňmi od pondelka do nedele. Aj môj dedo ich mal,“ vraví džokej roka a jazdecký šampión Zdenko Šmida, rodák zo Skalice.
Podľa jedného z vtipov, záhoráčtina vznikla v konskom sedle. Išli dvaja na koňoch a jeden hovorí druhému: Min ten ker. A druhý na to: Kon ten ker mine.
Čo už nie je vtip, ale fakt, prvý cisársko-kráľovský žrebčín na našom území stál v Kopčanoch. Na pol ceste k letnému sídlu Habsburgovcov v neďalekom Holíčskom zámku sa v auguste 1816 odohral vôbec prvý dostihový duel (vtedy zvaný „match“) anglických plnokrvníkov na uhorskom území. Dokonca za účasti cisára Františka I.
Ktorýsi z jeho nástupcov žrebčín zrušil. Kone jeho veličenstva vyhnali mračná komárov z močarín ustavične sa vylievajúcej, vtedy ešte nezregulovanej rieky Moravy. Vzťah k nim však na jej oboch brehoch ostal.
Dva brehy rieky ako jeden
„Dôvodov, prečo je dnes Záhorie dostihovou baštou, je viac. Prvoradým je jeho poloha v absolútnom susedstve Moravy, ktorá má roky dominantné postavenie v českom turfe pokladanom za lídra stredoeurópskeho regiónu,“ myslí si Šurda.
Z Hodonína do Holíča je päť kilometrov. Nebohý Adolf Weiss, jeden z nestorov slovenského turfu, sa v jednom meste narodil a v druhom založil klub Družba, ktorý v povojnovej ére prvý dvihol záhorskú dostihovú vlajku. V ňom vyrástli jazdci ako Milan Smaženka, Milan Bystrický, Ivan Rapant, Otto Suchovský či Slávo Kákoš.
Aj poslední slovenskí tréneri roka sú rodáci z druhého brehu Moravy. Jaroslav Hanáček sa pred 57 rokmi narodil v Kunoviciach na Slovácku a Pavel Kalaš o 15 rokov neskôr v Moravskom Krumlove. Prvý však žije na Slovensku už 21 rokov a druhý len o dva menej. Väčšinu strávili na Záhorí. Hanáček šéfuje stajni pri Veľkých Levároch s filiálkou v Javorci a Kalaš Kurtovmu majeru v Jablonici-Dúbrave s pobočkou v Borskom Mikuláši.
Za socializmu ležali bašty slovenského turfu južnejšie (Šamorín) a severnejšie (Motešice). Elitné plemenárske podniky, a žiaľ, ani kone v nich však neprežili éru privatizácií a reštitúcií.
„Keď zanikli, prišla éra súkromných majiteľov dostihových koní a tí s nimi šli tam, kde boli tradície a tréningové podmienky,“ konštatuje Kalaš, ktorý si myslí, že k spopularizovaniu turfu na Záhorí výdatne pomohlo aj víťazstvo Jaroslava Brečku na Veľkej pardubickej 1992 v sedle Quirinusa.
„Na Slovensku lepšie prírodné podmienky na prípravu koní ako na Záhorí nenájdete,“ potvrdzuje Hanáček. „Tam nie je nikdy blato, piesok všetko vypije.“
Turf je lepkavá vášeň
„Ja som mal prvú stajňu na myjavských kopaniciach,“ spomína stavebnícky podnikateľ Miroslav Piskla, predvlani a vlani s MPL Racing šampión - majiteľ. „Investoval som do dráhy, no prišiel lejak a bolo po nej. Kvôli podmienkam som stajňu presťahoval na Záhorie, kde máte zadarmo tisíc prírodných dráh. Hodinu po daždi môžete zasa trénovať. Mať stajňu na Záhorí však velí aj logistika: odtiaľ je blízo do Bratislavy, kde prebiehajú všetky vážne dostihy sezóny.“
Piskla je rodák z Hlbokého pri Senici. Vladimír Levársky, ktorý ho tohto roku so stajňou OMS vystriedal na slovenskom tróne, pochádza priamo zo Senice. Pred nimi so senickým Patrikom vládol turfu ďalší Záhorák Peter Šedivý.
Mimochodom, na istý čas prepadol dostihovej vášni aj najlepší hokejista Záhoria Žigmund Pálffy.
Turf je lepkavá vášeň. Zuzana Kubovičová bola zootechničkou senického Poľnohospodárskeho družstva v čase, keď Kalaš trénoval družstevné dostihové kone. Jeho úspechy inšpirovali Kubovičovú vydať sa podobnou cestou. Zvábila na podporovanie koní niekdajšieho spolužiaka Levárskeho, podnikateľa so svietidlami, a bývalí spolupracovníci dnes medzi sebou zvádzajú dramatické boje o trénerský titul slovenského šampióna. Tohto roku veľa nechýbalo k tomu, aby ho Kubovičová získala ako vôbec prvá žena v histórii.
Senické družstvo ostalo verné dostihom a aj Kubovičovej zásluhou vyhralo šampionát prekážkových koní 2008. „Rozhoduje srdce pre kone, a naši predsedovia ho vždy mali,“ pochvaľuje si šéf živočíšnej výroby Vladimír Holický.
Čo džokej, to Záhorák
Z približne 350 registrovaných dostihových koní na Slovensku trénuje na Záhorí viac ako tretina. Len u Kalaša, Kubovičovej a Hanáčka bezmála stovka.
Domáca džokejská elita, to sú takmer samí Záhoráci: Zdenko Šmida, Jaroslav Línek, Róbert Šara, Jaroslav Brečka, Štefan Budovič...
„Za československej éry boli stajne rovnomernejšie rozvrstvené skoro po celom Slovensku, ale v niektorých mali aj vtedy vážne slovo Záhoráci - napríklad v motešickej Augustín Riška, ktorý pochádzal z Kútov,“ loví v pamäti Šurda. Dnešný stav mu nepripadá neprirodzený: „Kone vyžadujú obslužný personál a na Záhorí je najviac ľudí, ktorí vedia, čo potrebujú a majú k nim aj vzťah.“
Región dnes disponuje všetkým, čo turfová bašta potrebuje ku komplexnosti. Okrem hipodrómu.
Z 24 dostihových nedieľ v slovenskom kalendári má záhorský domicil jediná. Raz do roka bývajú dostihy aj v Senici. Príležitostne. Na dožinky.
Vždy na ne príde päťtisíc ľudí. Nemali by byť častejšie? Záhorák Piskla krúti hlavou. „Keby ich bolo pätoro, tak sa na nich zíde päťtisíc divákov dokopy,“ myslí si. „V slovenskom turfe momentálne nie je prebytok peňazí a je nedostatok štartových príležitostí.“
Šéf slovenských dostihov mu dáva za pravdu: „Dnes už mnohé kone v domácom tréningu majú veľkú hodnotu. Významné dostihy nemôžu byť na provizórnej dráhe. Aj v iných štátoch sú doménou veľkomiest.“
|
|
