BRATISLAVA. V prípade Tiposu, kde hrozí, že štát bude musieť za prehratý súdny spor s cyperskou firmou zaplatiť takmer dve miliardy korún, ožívajú aj kauzy pomaly zapadnuté prachom. Viacerí politici koalície ako protiargument v diskusiách s opozíciou používajú spor Slovenska s ČSOB, v ktorom sme museli pred vyše štyrmi rokmi zaplatiť banke vyše 25 miliárd korún. Bolo to v čase druhej Dzurindovej vlády.
Začalo sa to za Mečiara
Nárok ČSOB na miliardy zo štátneho rozpočtu na rozdiel od Tiposu vychádzal z dvoch platných zmlúv, ktoré s bankou podpísali ministri financií. Zmluvu o ozdravení banky podpísal v roku 1993 Július Tóth a zmluvu o úvere o rok neskôr jeho nástupca Rudolf Filkus.
Nárok, o ktorý sa banka súdila so Slovenskom, siaha teda do roku 1993. Pri moci bola vtedy druhá Mečiarova vláda. V tom čase ČSOB zabezpečovala väčšinu platobného styku so zahraničím. Inými slovami, cez svoje kontakty v zahraničí sa starala, aby slovenské firmy mali dosť dolárov na platenie za zahraničné záväzky. Ak by skrachovala, hrozili nielen Česku, ale najmä Slovensku obrovské hospodárske škody. Hrozilo napríklad, že Slovensko by ostalo bez ropy a plynu. Nemal by totiž kto platiť dolárové úhrady.
Mečiarova vláda v roku 1993 opísala ČSOB ako banku, ktorá má „nezastupiteľnú úlohu v ekonomike SR, najmä v podpore exportu, ktorému zabezpečuje služby po celom svete“, a tiež, že prípadné finančné ťažkosti ČSOB „by mali výrazne negatívny vplyv na oba štáty, nielen finančný, ale najmä z hľadiska ohrozenia ich dôveryhodnosti a úverovej schopnosti na medzinárodnom bankovom a kapitálovom trhu“.
Preto sa česká a slovenská vláda po rozdelení federácie dohodli, že ČSOB ozdravia. Založili špeciálne konsolidačné agentúry, do ktorých previedli všetky zlé úvery. Tri štvrtiny išli do Českej konsolidačnej a štvrtina do Slovenskej konsolidačnej. Slovenská vláda za tieto zlé úvery zaplatila peniazmi, ktoré si požičala od ČSOB (zhruba 10 miliárd korún). Mala ich splácať v rokoch 1995 až 2003. Zaplatila len časť, a preto sa tento úver neskôr stal podstatou záväzku, ktorý Slovensko s bankou prehralo na washingtonskej arbitráži – ICSID. Česká vláda svoje záväzky riadne platila.
Najprv áno, potom nie
Sergej Kozlík ako minister financií tretej Mečiarovej vlády záväzok v roku 1996 potvrdil. No zaplatil len 1,5 miliardy. Neskôr platiť odmietol. Preto sa ČSOB obrátila na ICSID.
Neplatila ani prvá Dzurindova vláda. Tento postoj napokon slávil úspech. Slovensko po prehratom spore muselo zaplatiť niečo vyše 25 miliárd korún. Ak by si však vláda riadne plnila záväzky, zaplatila by viac.
Museli by sme si totiž na splácanie úveru voči ČSOB požičať, keďže sme nemali voľné peniaze. Prípadná pôžička aj s úrokmi by Slovensko vyšla dokopy o niekoľko miliárd korún viac ako prehratých vyše 25 miliárd korún. ČSOB pritom žiadala vyše 45 miliárd. Na porovnanie, hodnota pohľadávky voči ČSOB predstavovala v roku 1997 zhruba 2 percentá hrubého domáceho produktu, v roku 2005, keď sme spor prehrali, to bolo menej ako dve percentá.
Navyše, netreba zabúdať, že z privatizácie slovenského podielu v ČSOB vláda získala v roku 1999 vyše 17 miliárd korún. Ďalšie dve miliardy banka zaplatila na daniach z úrokov z úveru, ktorý štátu poskytla a ktorý jej nesplácal.
Spor s ČSOB
banka si v spore na medzinárodnej arbitráži pýtala vyše 45 miliárd korún
vysúdila napokon len 25 miliárd
hodnota pohľadávky SR voči ČSOB bola v roku 1997 vyše 2 % hrubého domáceho produktu
v roku 2004 bola hodnota pohľadávky pod 2 % HDP
