Prvý raz zaujal v roku 1992 na filmovom festivale nezávislých filmov Sundance svojím celovečerným debutom. Jeho čudesný krvák Reservoir Dogs (u nás sa to preložilo ako Gauneri) predstavoval pre americkú kinematografiu výdatné oživenie. Odvtedy sa viacerí usilujú napodobniť jeho režisérsky štýl a estetiku - a nie každému sa to darí.
Narodil sa 27. marca 1963, takže tento rok oslavoval 45 rokov, polookrúhle životné jubileum. Jeho detstvo bolo osamelé, no plné podnetov. Prevažne z oblasti popkultúry, ktorej dôkladná a hlboká znalosť sa dodnes prejavuje v jeho tvorbe. Mama sa rozišla s otcom krátko po jeho narodení a chlapec väčšinu času trávil u starej mamy, kde sa vychovával prakticky sám. V kuse sledoval televíziu. Jeho obľúbenou zábavou v tých časoch bol samurajský seriál Tieňoví bojovníci (Shadow Warriors) o dokonalých bojovníkoch žijúcich vo vlastnom svete cti, zrady a pomsty. Sledoval aj všetky možné staré čierno-biele filmy žánru film noir, ktoré sa vysielali prakticky non-stop. Ďalšou jeho láskou boli komiksové zošity, tých je dodnes vášnivým zberateľom. Jeho zaujatie americkou popkultúrou komicky vyvrcholilo tým, že ako dieťa odmietal jesť a piť čokoľvek okrem hot-dogov, hamburgerov a klasických sladkých bublinkových nápojov, ktoré pomohli vybudovať Ameriku. Odtiaľ jeho priam encyklopedická znalosť fast-foodových reťazcov a značiek malinoviek, ktoré si môžeme všimnúť ako významné rekvizity vo väčšine jeho filmov.
Magor
Základnou školou prešiel s odretými ušami. Keď ho vyhodili zo strednej školy, zamestnal sa ako uvádzač v pornokine. Práca v bezútešnom prostredí plnom uslintaných samotárskych deviantov ho však čoskoro prestala baviť, a tak si našiel nové zamestnanie vo videopožičovni Video Archives. Počas pracovného času hltavo zhliadol stovky a tisícky filmov. Vtedy si vyslúžil prezývku, ktorá ho potom ešte dlho sprevádzala na jeho umeleckej ceste: „Magor z videopožičovne".
Významným momentom bolo preňho zoznámenie sa s Rogerom Avarym vo Video Archives. Obaja mládenci okamžite vycítili spriaznenú krvnú skupinu, spriatelili sa a zverili sa jeden druhému so svojimi najtajnejšími snami. Obaja najviac túžili nakrúcať raz vlastné filmy a urobiť nimi velikánsku dieru do sveta.
Tarantino sa preto dokonca prihlásil na herecké kurzy. Aby pôsobil skúsenejšie a zaujímavejšie, vymyslel si vo svojom životopise účinkovanie vo filmoch Úsvit mŕtvych a Kráľ Lear. Iróniou osudu sa na tento malý podvod neprišlo, takže oba filmy neskôr zaradil do Tarantinovej hereckej filmografie aj taký expert, ako Leonard Matlin vo svojej mienkotvornej filmovej ročenke.
Scenárista
Prvé scenáre začal Tarantino písať spolu s Avarym. Núkali ich filmovým štúdiám, no tie im ich vracali. Napokon sa rozhodli nakrútiť niečo sami. Výsledkom bol krátky film Narodeniny môjho najlepšieho priateľa (My Best Friend's Birthday), po ktorom ostal len názov, pretože dielko ľahlo popolom pri požiari strižne. Tarantino neskôr použil niektoré motívy z Narodenín do nového scenára, ktorý nazval Pravdivá romanca (True Romance). Tarantino, ktorý medzičasom odišiel z Video Archives, predal scenár produkčnej spoločnosti Warner Bros. V roku 1992 ho nakrútil režisér Tony Scott. To isté neskôr Tarantino urobil aj so scenárom Takí normálni zabijaci (Natural Born Killers). Po týchto predajoch sa však rozhodol, do tretice už scenár nikomu nepredá a nakrúti si ho sám.
Bol to scenár k spomínanému filmu Reservoir Dogs. Ten sa našťastie zapáčil dvom dôležitým ľuďom: hercovi Harveymu Keitelovi a režisérovi a producentovi Montemu Hellmanovi (ktorého Tarantino vždy obdivoval). Pomohli mu presadiť ho a finančne ho aj podporili. Monte Hellman sa ujal produkcie a Keitel si tam zahral hlavnú úlohu. Vďaka tejto významnej podpore mohol Tarantino namiesto čierno-bielej gangsterky s hŕstkou priateľov-ochotníkov nakrútiť farebný a širokouhlý film s normálnou produkciou, skutočnými hercami a riadnou distribúciou. Úspech to bol jednoznačný a umožnil Tarantinovi začať sa venovať výhradne tvorbe.
Režisér
Scenár k svojmu ďalšiemu filmu písal v Amsterdame, kam odcestoval na pracovný pobyt. Výsledkom je Pulp Fiction (u nás Historky z podsvetia). Táto neobyčajne čierna gangsterská komédia získala v roku 1994 na MFF v Cannes hlavnú cenu, Zlatú palmu. Nasledovali tri nominácie na Oscara (v kategóriách Najlepší film, Najlepší režisér a Najlepší scenár), z ktorých premenená ostala len jedna, tá tretia. Po zlatú sošku si na pódium šli dvaja - aj spoluautorom scenára k Pulp Fiction bol bývalý kolega z videopožičovne Roger Avary (ktorý neskôr nakrútil veľmi pútavý gangsterský film Killing Zoe).
Na úspechu filmu sa - okrem vyšperkovaného, nechronologicky vyrozprávaného scenára a skvelej Tarantinovej réžie - podieľala aj záľaha hviezdnych mien v jednotlivých úlohách: Harvey Keitel, Bruce Willis, John Travolta, Samuel L. Jackson, Uma Thurman, Amanda Plummer, Tim Roth, Eric Stoltz, Rosanna Arquette či Christopher Walken.
Po takom fenomenálnom úspechu sa človek ťažko púšťa do niečoho nového. A tak si Tarantino so svojím tretím celovečerným filmom dal načas. Medzitým, aby nevyšiel z cviku, nakrútil jednu epizódu seriálu ER (u nás Pohotovosť), jednu zo štyroch epizód poviedkového filmu Four Rooms (Štyri izby, 1995), ku ktorej si napísal aj scenár a hral v nej, scenáristicky sa podieľal na študentskom filme Dance Me To The End Of Love a napísal scenár pre kolegu Roberta Rodrigueza From Dusk Till Dawn (Od súmraku do úsvitu, 1996), v ktorom si zahral jednu z dôležitých úloh. A popri tom si stihol zahrať ešte v niekoľkých filmoch svojich priateľov.
Jackie Brown
Dlho očakávaný „tretí Tarantino" prišiel do kín v roku 1997. Film Jackie Brown je adaptácia románu Rum Punch spisovateľa Elmora Leonarda. Tarantino príbeh starnúcej černošskej letušky Jackie Brownovej (hrá ju Pam Grier), ktorá pašuje peniaze pre mafiu, aktualizoval a doplnil typickými tarantinovskými dialógmi, sarkazmami a dejovými zvratmi. Film, v ktorom po boku Grierovej hrajú Robert Forster, Samuel L. Jackson, Robert De Niro, Bridget Fonda a Michael Keaton, bol prijatý pomerne vlažne, lebo každý čakal ďalšiu bombu v štýle Pulp Fiction. Jackie Brown je pritom relatívne pokojne a lineárne rozprávaný príbeh, v ktorom pozorného diváka prekvapia nečakané emotívne a sentimentálne prvky, ktoré dovtedy u Tarantina neboli obvyklé.
Kill Bill
Aj v Tarantinovom živote sa diali rôzne udalosti a zmeny, takže ďalší film prišiel po dlhotánskych prípravách a viacnásobných odkladoch až v roku 2003. Pútavý akčný film Kill Bill rozdelil Tarantino na dve časti, takže divákov, ktorí si obľúbili prvú časť, čakalo vyše polročné čakanie na „dvojku" (2004). Neboli však sklamaní. Skvele obsadení Uma Thurman a David Carradine v hlavných úlohách, obklopení excelentnými hercami vo vedľajších úlohách (Lucy Liu, Michael Madsen, Daryl Hannah, Sonny Chiba a ďalší).
Po tomto filme si vyčerpaný Tarantino vybral dostatok času na oddych. Nebol by to však on, keby zaháľal dôsledne. Robertovi Rodriguezovi pomohol s réžiou jeho hitu Sin City, pohostinsky režíroval nejaké seriálové epizódy (Jimmy Kimmel Live, CSI: Las Vegas), vyprodukoval na Slovensku neveľmi nadšene prijatý krvák Hostel, mihol sa ako herec v niekoľkých epizódach seriálu Alias a predovšetkým písal nový scenár.
Inglorious Basterds
V roku 2007 pripravil spolu s Robertom Rodriguezom dvojfilm Grindhouse, skladajúci sa z dvoch epizód, každej s dĺžkou celovečerného filmu. Tarantino si napísal i zrežíroval epizódu Death Proof a hral v nej malú úlohu barmana. V Rodriguezovej časti Planet Terror si tiež strihne malý štek. V Európe sa tento kuriózny režisérsky dvojdom premietal oddelene.
Na rok 2009 pripravuje Tarantino film Inglorious Basterds. Tentoraz ide o netradičnú vojnovú drámu odohrávajúcu sa počas druhej svetovej vojny. Skupina amerických vojakov židovského pôvodu plní mimoriadne tajnú úlohu v nemeckom tyle: brutálne zabíjajú a zohavujú nacistov, čím šíria strach po celej tretej ríši. Ako sme už spomenuli, Quentin Tarantino má 45 rokov. Pre režiséra to znamená vstup do dospelosti. Dá sa teda predpokladať, že nový film bude istým medzníkom na ceste od vtipných, no infantilných kusov k „dospelej" kinematografii. Držme zázračnému dieťaťu z videopožičovne na jeho ceste palce.
Autor: Peter Pišťanek
