ako dukáty,grajciare, grešle,toliare.Ani najstaršie Čínske papierové peniaze z nápisom"navždy a večne" neobiehajú dodnes , ako si myslel Čínsky cisár. Ktovie aká budúcnosť čaká Euro.
Pamätáte sa? Jednohalierniky, trojhalierniky, päťhalierniky. Papierová modrá trojkoruna, zelená papierová päťkoruna a tí skôr narodení si spomenú aj na papierovú korunu. Naši starí rodičia zažili niekoľko výmen peňazí. Možno v každej domácnosti sa nájde zopár starých mincí a bankoviek, ktoré si niekto odložil na pamiatku alebo sa len tak niekde zapotrošili na povalách, v starých kredencoch či v knihách, spolu s iným relikviami, ktoré nám pripomínajú časy minulé. Keď ich vezmeme do ruky, prezradia niečo o čase, keď platili. Staršia generácia spomína, čo sa za ne dalo kúpiť a tvrdí, že boli časy, keď ste sa v cukrárni mohli rozšupnúť aj za korunu.
Aj k peniazom, ktoré sa nespájajú s politicky šťastným obdobím, môžeme mať citový vzťah. Peniaze bývalého komunistického Československa môžu vzbudzovať pocit nostalgie, veď platili v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, ktorý mnohí považovali za svoju vlasť. Vydávala ich „Státní banka československá". Navyše, generácia dnešných štyridsiatnikov dlho žiadnu výmenu peňazí nezažila. Keď sa povedalo „zelená", každý vedel, že je reč o stovke. Za režimom spred novembra nám nemá byť prečo ľúto, ale zelená stovka s robotníkom a roľníčkou, „stovečka" - ako sme s láskou hovorievali - bola platidlom, ktoré vyvolávalo dôveru. Možno preto, že dlho to bola bankovka s najvyššou nominálnou hodnotou. Za stovku ste skrátka mohli mať všeličo. Najmä ak ste ňou niekoho podplatili.
Trocha histórie
Medzi najstaršie mince patria bronzové krúžky so stredovým otvorom asi z roku 1200 pred naším letopočtom. V období Rímskej republiky sa razili bronzové a strieborné mince. Zásadnú mincovú reformu uskutočnil cisár Augustus. Zlatý aureus sa na dlhé obdobie stal svetovou valutou. Základnou menovou jednotkou ostal denár. Po reforme Konštantína Veľkého základom menovej sústavy bola libra zlata obsahujúca 72 zlatých mincí - solidov. Solidus sa stal druhou štandardnou rímskou mincou a prešiel s úpravami aj do byzantského mincovníctva.
Slovania sa v čase veľkého pohybu národov usadili v strednej Európe a v šiestom storočí sa stali dominantným etnikom na území Slovenska, no razené mince dlho nepotrebovali, uprednostňovali naturálne platidlá a výmenný obchod.
V polovici deviateho storočia sa významným stredoeurópskym štátom stala Veľkomoravská ríša. Jej politické a hospodárske styky so zahraničím priniesli cudzie mince na domáce trhy. Nestali sa však plnohodnotným obeživom, plnili skôr funkciu miestnych platidiel, počítacích jednotiek alebo dekoratívnych predmetov. Rozvoj peňazí na našom území priniesol až stredovek. Začiatkom dvanásteho storočia došlo k devalvácii, mince sa výrazne zmenšili a zľahčili. Významným je rok 1328, keď panovník udelil Kremnici mestské výsady a založil v nej mincovňu. Pozvaní minciari z Kutnej Hory začali v Kremnici raziť podľa vzoru českých grošov povestný uhorský groš.
V Európe sa v obchode platilo hlavne zlatými mincami, ale pokles ťažby zlata v pätnástom storočí a objavenie lacných amerických zdrojov vyvolali potrebu raziť veľké, ťažké strieborné mince.
V Habsburskej monarchii obiehala zložitá sústava mincí vydávaných Máriou Teréziou, Františkom Lotrinským a Jozefom II. Popri dukátoch a toliaroch sa razili aj 30-grajciare, 20-grajciare, 17-grajciare a ďalšie „drobáky". Nízka rýdzosť, malé rozmery a hmotnosť drobných mincí, ako aj zlá manipulácia s nimi viedli k ich nahradeniu medenými razbami. Boli síce väčšie a ťažšie, ale ich nominálna hodnota bola vyššia ako hodnota kovu v nich obsiahnutá. Ich obeh bol založený na dôvere v štát, preto sa nazývajú kreditné. Razili sa grajciare, polgrajciare, štvrťgrajciare a grešle. A vďaka Márii Terézii sa na našom území objavili prvé papierové platidlá - pre nedostatok drahých kovov a zvyšujúce sa výdavky na vedenie vojen jej nič iné nezostávalo. Takzvané bankocetle začala 1. júla 1726 vydávať Viedenská mestská banka - najstaršia banka rakúskej monarchie. Aby ľudia začali bankocetliam dôverovať, neboli povinní ich prijímať. Úrady ich museli prijímať vždy.
Šiesta výmena peňazí
Poďme k minulosti, na ktorú sa ešte pamätáme, k Československu. Peniaze sa na našom území budú meniť už šiestykrát. „Prvýkrát to bolo na jar v roku 1919, keď sa rakúsko-uhorské bankovky opečiatkovali a potom boli vydávané do obehu už nové mince a bankovky," vraví šéf archívu a bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska Marián Tkáč. „Štvrtého apríla 1939 vznikla Slovenská národná banka, ktorej šéfom bol Imrich Karvaš. Česko-slovenské bankovky sa zase opečiatkovali, lebo vznikol slovenský štát a do obehu prišli slovenské bankovky a mince. Tretia zmena, to bol návrat k československej korune. V tom čase obiehalo na našom území až päť mien. Slovenské koruny, pengő, marky, vojenské poukážky a ešte protektorátne koruny." V roku 1953 bola ďalšia výmena peňazí, ktorá jediná by podľa Tkáča mala dostať prívlastok peňažná. „Ostatné boli menové, teda vymieňala sa iba mena - namiesto koruny uhorskej sa zaviedla československá, namiesto československej slovenská, teraz namiesto slovenskej koruny bude euro. V roku 1953 bola peňažná reforma, lebo koruna sa nezmenila, vymenili sa len staré papieriky za nové. Do tristo korún v kurze jedna ku piatim a nad tristo korún jedna k päťdesiatim, čím vlastne ľudia prišli o všetko bohatstvo, ktoré v peniazoch nahromadili. To bola najtvrdšia výmena peňazí v celých našich novodobých dejinách. V niektorých banských mestách ľudia dokonca vyšli aj do ulíc."
V roku 1993 nastala piata výmena peňazí. „To už sme vymenili korunu československú za slovenskú. A teraz nás čaká šiesta výmena. V 21. storočí začíname s novou menou."
Valéria Rudášová z Bíne
Ku každému motívu na bankovke sa viaže príbeh. Napríklad Slovenka Valéria Rudášová z Bíne sa v roku 1940 ocitla na maďarskej dvojpengővke vtedajšieho Maďarska. „A v roku 1946 sa dostala opäť na inú, mnohomiliardovú maďarskú bankovku," hovorí Tkáč. „Žila v Bíni, ktorú po roku 1939 obsadili Maďari. Na Veľkú noc ju tam fotograf z Budapešti odfotil pri oblievačke. Veľmi sa mu zapáčila a ponúkol ju do súťaže ako tvár na bankovku. Po druhej svetovej vojne bola v Maďarsku veľká inflácia, tlačili tam stomiliardové bankovky. A asi sa im minuli námety, lebo zase použili Valériu Rudášovú. Rarita je jednak v tom, že ako Slovenka je na týchto dvoch bankovkách a jednak v tom, že keď sa na maďarskej bankovke ocitla druhý raz, Bíňa už bola zase slovenská. Spolu s Alžbetou II., ktorá je na kanadských bankovkách, je to asi jediná žena, ktorá sa dostala na bankovku cudzieho štátu."
Bankovky sú samozrejme vecou vkusu, hoci neobľúbený zelený Gottwald sa v obehu dlho neohrial, stiahli ho hneď po revolúcii. Opäť sa vrátila stará zelená stovka, ktorá je u nás asi najdlhšie obiehajúcou bankovkou, lebo vydržala s krátkou prestávkou od roku 1960 do roku 1990. Podľa Tkáča momentálne najkrajšou slovenskou bankovkou je stokorunáčka - je na nej Madona zo zadného oltára majstra Pavla v Levoči. „Takto je na našich bankovkách aspoň jedna žena. Keď po osamostatnení Slovenska ešte nebola vytvorená banková rada, dokumenty sa schvaľovali v predsedníctve vlády. Dali sme návrh, aby bol na päťtisícke buď Štefánik, alebo Dubček," vraví Marián Tkáč. „A jeden muž povedal: ‚Dubček nemôže byť, ešte nie je preverený.‘ Aj z historického hľadiska však vyhral Štefánik. Na dvojkorunovú mincu prišla madona z Nitrianskeho Hrádku, ktorú uprednostnili pred moravianskou Venušou, lebo tá má podľa Tkáča priveľké proporcie. A na jednej korune je zase Madona, tentoraz s dieťaťom. „Rozmýšľali sme, že by to mohla byť aj nahá žena s dieťaťom, ako symbol. No autor návrhov Rudolf Zobek nás upozornil na sochu Madony v Kremnici, ktorá má na hlave zvyšky koruny a je to vlastne patrónka Slovenska. Keď sa začali tlačiť vzory, dostalo sa to k poslancom Národnej rady a jeden kresťanský demokrat, ktorý je dodnes v parlamente, sa spýtal: ‚Je to vhodné, aby madonu denne chytali do rúk všelijakí ľudia?‘"
Slovák na dolári
Dnes je na bankovkách veľa prvkov, ktoré ich chránia pred falšovaním, ale kedysi to tak nebolo. Za prvej republiky bola veľmi známa falšovateľská dielňa profesora Mészárosa, ktorá produkovala kvalitné falzifikáty.
Jedným z prvkov, čo mal v minulosti chrániť peniaze pred falšovaním, bol podpis viacerých predstaviteľov banky na bankovke. „Podpis sa dá síce tiež sfalšovať, ale možno to odhaliť," vraví Tkáč. Kuriozitou je tiež podpis jediného Slováka Michala Bosáka na americkom dolári. Bol to slovenský bankár, pôsobiaci v USA. „Do roku 1913 neexistovala v Amerike centrálna banka, ale ministerstvo financií vydávalo licencie obchodným bankám, ktoré splnili kritériá. Jednou z nich bola aj bola First National Bank v Olyfante, ktorej prezidentom bol Michal Bosák. Máme v archíve desaťdolárovú bankovku, ktorú podpísal v roku 1907. Z Ameriky nám ju priniesli jeho vnuk Barry Bosák a vnučka Dorota."
Podľa Mariána Tkáča iba tri percentá peňazí majú podobu hotovostných peňazí, teda mincí a bankoviek - zvyšok sú zápisy na účtoch a platobné karty.
Nech už budú peniaze v akejkoľvek podobe, ešte dlho ich asi budeme potrebovať, lebo vízie o spoločnosti, kde bude všetko zadarmo, sa asi tak skoro nenaplnia. Euro je skutočným krokom k Európe. Aj keď s korunou, tak ako s peknými markami či s frankmi, odchádza aj kus histórie.
Vznik československej meny
Po vzniku Československej republiky 28. októbra 1918 boli na jej území v obehu peniaze rakúsko-uhorskej korunovej meny, ktorá súčasne obiehala v ostatných nástupníckych štátoch. Jej znehodnotenie tam prebiehalo rýchlejšie ako v ekonomicky vyspelejšom Československu, čo spôsobovalo prílev inflačného obeživa poškodzujúceho československé hospodárstvo. Riešením bolo vyhlásenie menovej odluky. Uskutočnila sa 3. až 12. marca 1919 okolkovaním rakúsko-uhorských bankoviek. Autorom reformy bol prvý československý minister financií Alois Rašín. Kolkovali sa rakúsko-uhorské bankovky v nominálnych hodnotách 1000, 100, 50, 20, a 10 korún, jednokorunová a dvojkorunová bankovka, mince zostali v platnosti. Týmto opatrením boli položené základy pre vznik československej meny prijatej zákonom č. 187 z 10. apríla 1919. Základnou jednotkou sa stala koruna (Kč) delená na sto halierov. Jej zlatý obsah bol od roku 1929 určený na 0,04458 g rýdzeho zlata, čo bola jedna sedmina predvojnovej rakúsko-uhorskej koruny.
Krutá reforma v roku 1953
Príprava menovej reformy prebiehala v úplnej tajnosti, no napriek tomu prenikli správy o jej príprave na verejnosť. Dva týždne predtým začali ľudia vykupovať obchody. Hromadne vyberali úspory a nakupovali všetko - zlato, potraviny, nehnuteľnosti, spotrebný tovar, známky, zaplavili reštaurácie a nočné podniky, utrácali znehodnotené peniaze. Peniaze sa menili len od 1. do 6. júna. Napríklad rodina, ktorá si šetrila na spálňu v cene 40 000 Kčs a mala nasporených 37 000 Kčs, po reforme dostala 740 Kčs v novej mene. Cena spálne klesla len na 20 000 Kčs. V niektorých podnikoch sa objavili štrajky. Po ukončení reformy však nastala rezignácia, odpor opadol.
Veselo sa falšovalo
Po menovej odluke v roku 1919 kurz československej koruny vzrástol, vždy bol aspoň dvakrát vyšší ako kurz rakúskej a maďarskej koruny. Kurzový rozdiel podnietil masové falšovanie. Bankový úrad ministerstva financií preto veľmi skoro vydal štátovky. Väčšinu navrhol Alfons Mucha. Štátovky nahradili kolkované platidlá. Falšovanie štátoviek prvej emisie si vynútilo ich náhradu technicky dokonalejšími platidlami. Návrhy na tlač zabezpečila tlačiareň American Bankonte Company. Falšovanie prebiehalo v okolitých štátoch dokonca na štátnej úrovni, napríklad v Maďarskej republike rád. Príkaz na tlač kolkov dal guvernér budapeštianskej banky Július Lengyel. Československé kolky sa predávali verejne na trhu na Telekiho námestí, v kaviarňach a na stanici. Celková škoda spôsobená falošnými kolkami sa odhadovala na 250 miliónov korún. Známym falšovateľom bol profesor budapeštianskej univerzity Július Mészaros. Od marca 1921 v prenajatej falšovateľskej dielni vo Wetzeldorfe pri Štajerskom Hradci vytlačil veľké množstvo dokonalých falzifikátov československej 500 Kčs. V čase trvania tejto bankovky do 31. augusta 1922 ich zadržali 60 000 kusov.
