Za uplynulých dvadsať rokov napätie medzi slovenskou väčšinou a maďarskou menšinou vždy vzrastie, keď sú pri moci slovenskí nacionalisti, ako napríklad teraz. Mohli by sme si zobrať nejaké ponaučenie z francúzsko-anglického nažívania v Kanade?
„Keď sa ľudia so mnou zhovárajú o tejto (slovensko-maďarskej) realite, tak to, prirodzene, rezonuje. Ja sama som z Quebecu a do Kanady som prišla ako utečenec. Občas ma označovali za príslušníčku „viditeľnej menšiny“ – ten výraz nenávidím. Takže keď tu ľudia hovoria o dynamike medzi väčšinou a menšinami, o nájdení kompromisov, ako zvládnuť rôznorodosť, poviem im, že jedným zo spôsobov je vybudovať spoločenskú súdržnosť. Pocit, že niekam patrím, dôraz na to, čo máme spoločné, skôr než na to, aby sme sa definovali pomocou toho, čím sa líšime. To, čo chceme dosiahnuť spoločne, ako chceme žiť spolu.“
Na Slovensku sa zdá, že napätie vytvárajú politici, kým obyčajní Slováci a Maďari nemajú problém žiť vedľa seba...
„To bola vlastne moja prvá otázka pre slovenského prezidenta pri našom rozhovore. Spýtala som sa ho, ako sa správajú obyčajní ľudia k sebe navzájom. Sobášia sa, sú tu zmiešané páry, existuje tu generácia, ktorá už má dosť týchto bariér a obštrukcií, aby otvorila dialóg? Ľudia, ktorí sa skutočne chcú pohnúť vpred a angažovať sa v dialógu s ostatnými? Jeho odpoveď znela, hm... áno.“
Skrývajú sa za separatizmom v Quebecu tiež šovinisti alebo je viac hnutím „zdola“?
„Separatizmus sa stáva politikou, ale nie je politický. Ide o to, že máte ľudí, ktorí nemajú rovnaký názor na vec. Máte ľudí v Quebecu, ktorí sú hlboko presvedčení, že Quebec by sa viac rozvíjal ako nezávislá entita. Iní s tým nesúhlasia, dokonca aj v samotnom Quebecu. Mali sme dve referendá, ktoré vyhrali tí, čo veria, že budúcnosť Quebecu je v rámci Kanady. Momentálne je mnoho prívržencov nezávislosti, ktorí už nechcú počuť nič o referendách.“
Slováci a Česi nesmeli rozhodnúť v referende o rozpade Československa. Pomáha fakt, že Quebečania mali dve takéto šance, legitimizovať to, že táto provincia ostáva v rámci Kanady?
„Myslím si, že áno. V Kanade veríme, že verejná konzultácia je dôležitá. Je dôležité vedieť, čo ľudia chcú, a toto je jeden z princípov našej demokracie. Tohto roku oslavujeme 250. výročie parlamentnej demokracie a jedno z našich ústredných presvedčení je, že ľudia musia dostať slovo.“
Ako prvá černošská hlava štátu Kanady máte pred Obamom náskok asi štyri roky...
„Nesúperím s Obamom.“ (smiech).
Hoci situácie vás dvoch sú veľmi odlišné – vás vymenovala kráľovná, jeho zvolili Američania – znamená fakt, že oba štáty majú na čele černocha to, že v Severnej Amerike sa už pomaly prekonáva rasizmus?
„Je to asi dobré znamenie. A pôsobivé. Keď ma vymenovali, odvšadiaľ prichádzali reakcie, že Kanada vysiela svetu silný signál. Pre mňa bolo dôležité, že moje prvé vyhlásenie na mojej prvej tlačovej konferencii bolo, že moji predkovia boli otroci. Lebo niekedy vieme byť hrozne pesimistickí, potláčame v sebe úzkosť, ktorá sa nám vracia a presviedča nás, že dejiny nikam nevedú a že svet je taký ponurý. Existuje veľa rôznych faktov, ktoré akoby potvrdzovali naše hrozné vízie. No sú tu aj iné signály, ktoré nám môžu pomôcť pochopiť beh dejín a to, ako napredujeme. U Američanov padlo rozhodnutie zvoliť černošského prezidenta...Je to úžasné, lebo to prichádza v štáte, ktorý vybudoval svoj blahobyt na segregácii. Na otroctve. Je to hlboké a významné rozhodnutie Američanov napísať novú kapitolu svojich dejín.
Hovorí sa, že Obamovo víťazstvo zmiernilo rasizmus nečakaným spôsobom – že černosi v USA už nemôžu svoju rasu využívať ako ospravedlnenie, lebo ak môže byť černoch prezidentom, môže byť hocičím, čo si zmyslí. Obamovo zvolenie odstránilo jed rasizmu aj z belochov, aj z černochov.
„A je nesmierne dôležité odstrániť ten jed. Vidím Áno, dokážeme to v očiach toľkých Kanaďanov. Ako cestujem po Kanade a hovorím s deťmi domorodcov, mládežou všetkých rás a pôvodu, niektorí z nich za mnou prídu a povedia – Fíha, to by som mohol byť aj ja. Vidím, ako ich povzbudzuje už púha moja prítomnosť. Je to veľmi pôsobivé.“
Slovensko má asi ďaleko od toho, aby zvolilo Róma či Maďara za prezidenta či premiéra. Čo sa musí stať v spoločnosti, aby bola schopná urobiť niečo takéto?
„Zapájanie. Uznanie sa navzájom. Uznanie toho, ako môže každý občas prispieť k dobru celku. Dialóg búrajúci mylné predstavy a predsudky a budovanie porozumenia pre hodnotu každého jednotlivca.“
Má nejaký význam načasovanie vašej návštevy na Slovensku alebo bolo Slovensko len na rade?
„Keď si predstavíte momentálny stav sveta, vidíte, že ľudia si začínajú uvedomovať dôležitosť silnejších spojenectiev; zhromažďovania síl, vízií a ekonomík, aby sa vytvorila spoločenská súdržnosť, a stabilita. Byť izolovaný zrejme nie je najlepší spôsob existencie – byť súčasťou väčšieho celku nás robí silnejšími. Mojou štátnou návštevou tejto časti sveta Kanada vysiela signál, že chce tiež rozšíriť svoje spojenectvá a partnerstvá. Pre nás bolo vždy ľahké byť partnermi a spolupracovať s našimi susedmi v Severnej Amerike, ale v Kanade v súčasnosti existuje túžba po Európe a budovaní silnejších väzieb s krajinami, s ktorými už máme vzťah.“
Byť izolovaný nie je najlepší spôsob existencie. Mojou návštevou v tejto časti sveta Kanada vysiela signál, že chce tiež rozšíriť svoje spojenectvá.
