Tridsať rokov uplynulo od vydania slávneho albumu Oxygene. Jeho čaro však stále funguje, o čom francúzsky hudobník Jean Michel Jarre presvedčil aj dvoma koncertmi počas víkendu na Slovensku.
BRATISLAVA. Je to zvláštna hudba. Bez spevu, bez bicích a gitár. Iba synťáky. Ale tie najstaršie typy s úžasnými zvukmi a na nich hrané jednoduché, no chytľavé melódie. To je tajomstvo úspechu á la Jean Michel Jarre. Slávny Francúz konečne zavítal aj na Slovensko – v piatok do Bratislavy a v sobotu do Košíc.
Starý známy
„Nie z Ameriky, ale z Československa som mal prvé výrazné reakcie na tento album,“ povedal Jarre v úvode bratislavského koncertu v hale na Pasienkoch. V osemdesiatych rokoch Oxygene a ďalšie platne naozaj nechýbali v mnohých našich domácnostiach. Jarre do svojej hudby vkladal rôzne posolstvá, no nikdy nie politiku, a tak si ako prvý „západniar“ zahral aj v Číne.
Hoci v lete oslávil šesťdesiatku, zdiaľky stále vyzerá ako mladík. Dlhé tmavé vlasy, štíhla postava, rezké gestá typické skôr pre športovcov, ktorými pravidelne hecuje publikum. Po troch dekádach sa znovu vrátil k svojmu legendárnemu prelomovému albumu Oxygene. Oprášil staré syntetizátory, nahral jednotlivé skladby nanovo a vyrazil na turné s tromi sprievodnými muzikantmi.
Klávesové retro sci-fi
Namiesto „best of“ sú koncerty tohto turné viazané na album Oxygene a majster siaha aj po príbuznej nahrávke Oxygene 7-13 z roku 1997. Na týchto dvoch nahrávkach je však hitov niekoľko, takže bolo čo počúvať.
Jarre na pódiu vyzerá ako veliteľ Star treku - okolo neho stáli a blikali klávesy rôzneho druhu, zahral si dokonca aj sólo na archaický nástroj teremin či na moderný ribbon controller. Sprievodná „kapela“ stála v trojstupe za ním a nad ňou ešte viselo veľké naklápajúce sa zrkadlo a plátno na videoprojekciu.
Pri usádzaní publika bol dosť zmätok pre nejasné označenie miest a keď sa začalo krátko po ôsmej hodine hrať, ľudia ešte stále prichádzali do haly. Chvíľu to dokonca vyzeralo na faux pas - počas intra sa v drahých miestach na sedenie strhla hádka, ale publikum sa rýchlo vyladilo na hudbu a na záver si (už postojačky) vytlieskalo dva prídavky.
Hlavný hrdina večera si koncert evidentne užíval. Nie je typ virtuóza, skôr autora, ktorý stavia na melodickosti nápadov a v prechodoch medzi skladbami si zaimprovizuje a pritom z klávesov vyžmýka aj trochu surovšie zvuky.
Čo bolo skvelé, bol celkový zvuk. Pre niektorých to znelo možno trochu nahlas, ale bolo to čisté, žiadna masa, v ktorej sa nástroje strácajú.
Múzeum inej generácie
Okrem predaja tričiek by Jarre mohol zarábať aj vyberaním ďalších peňazí za vstup na pódium, kde vlastne bolo múzeum syntetizátorov prvej generácie.
Hudba však úplným múzeom nie je. Hoci ju občas označujú ako „monštruózny gýč“, je to dôležitá kapitola z dejín syntetizátorového popu, ktorá dnes pôsobí nostalgicky. Určená je najmä pre tridsiatnikov a starších, mladej generácie na koncerte veľa nebolo. Tá má dnes v tomto žánri úplne iné idoly.
