e sa na teba pýtali.“ Pamätám. Začínam si dolovať spomienky na ten deň D, keď som mala takmer celé savo na rukách. Teda vtedy som sa na tom až tak veľmi nebavila...
Klasické ranné stretnutie v zborovni a zahlásenie riaditeľky, že dnes pôjdem suplovať k prvákom. Dosť som sa tešila. Týchto som ešte nepoznala. Vchádzam a ovalí ma bežný krik. Nič, čo by som nepoznala. Chvíľku postojím pred katedrou a, čuduj sa svete, postupne si tí krpci sadajú do lavíc. V očiach záujem a aj kus prekvapenia.
Vysvetľujem im, že ich pani učiteľka je chorá a nasledujúce dva dni strávia so mnou. Zvládla som s nimi prvú hodinu (až prekvapivo boli pozorní). Po prestávke som sa vracala naspäť do triedy. Čakala som krik, ale na moje veľké prekvapenie boli decká zhrčené okolo jednej lavice a čosi ohromne vážne rozoberali. Keď ma zbadali, tak stíchli a takmer odpochodovali do lavíc. Začala som teda ďalšiu hodinu, ale vo vzduchu niečo viselo. A potom to prišlo.
Špinavé ruky
Začala Nikolka s otázkou: „Pani učiteľka, a vy sa prečo neumývate? Vám nevadí, že ste z toho neumývania ohnedli?“
Asi nemusím vysvetľovať, aké bolo moje prekvapenie veľké. Nadýchla som sa, usmiala a spýtala sa: „Nikolka, prečo si myslíš, že sa neumývam?“
Jej odpoveď: „Lebo ste hnedá. Moja mama povedala, že keď sa nebudem umývať, budem taká špinavá ako Cigáni.“
Ani som nemala čas odpovedať, pretože zozadu sa ozval Samko: „Pani učiteľka, že ste aj vy Cigánka?“
Po tomto sa spustila lavína otázok a šum. Nechala som slovenčinu slovenčinou a požiadala som deti, aby si sadli. Vysvetlila som im, že áno, som Cigánka, ale nie preto, že by som sa neumývala, ale preto, lebo som sa s takou pleťou narodila. A že máme svoju kultúru, jazyk a podobné doplňujúce informácie.
Nikolka, fakt skvelé dieťa, mi vôbec nechcela uveriť. Mala pocit, že tá farba z pokožky sa dá umyť. Napadlo mi, prečo to neskúsiť? Vyzvala som Nikolku, aby išla so mnou k umývadlu v triede. Všetky ostatné deti pozorne sledovali, čo ideme robiť. Nikolke som pri umývadle vysvetlila, že mi môže skúsiť zmyť „tú farbu“ z pokožky. A Nikolka sa naozaj snažila. Pod tečúcou vodou (studenou) strávili obe moje ruky už asi 10 minút, keď Nikolke napadlo vziať si mydlo. Keď jej nešlo umytie mojich rúk podľa jej predstáv (a vyzerala rozkošne – zapálená, zanietená, s rozstrapatenou ofinou), vyhlásila osudnú vetu: „Moja mama na škvrny nalieva savo!“ Verte mi, v tom momente som bola naozaj šťastná, že vo výbave triedy savo absentovalo.
Nejaká Cigánka
Tesne pred zvonením to Nikolka vzdala a všetky deti mi pomáhali ruky poutierať a aj zohrievať. Ďalšiu hodinu som s nimi strávila na koberci, v kruhu, vysvetľovaním, že ľudia majú viac alebo menej pigmentu, a preto sú niektorí blonďaví, niektorí tmavovlasí a tak ďalej. Bolo úžasné sledovať ich tváričky. Domov som prišla síce s mierne spuchnutými rukami, ale stálo to za to.
Dokonca aj vtedy, keď prišla Nikolkina mama o dva dni do školy s ponosou, že „nejaká Cigánka si dovolila naštrbiť jej rodičovskú autoritu“. (Nikolka totiž prišla domov s otázkou, prečo ju mama klame, keďže sama sa mohla presvedčiť, že Cigáni sa umývajú, ale „tá farba“ sa jednoducho umyť nedá....)
Som rada, že mi Janka pripomenula túto historku. Ešte aj keď ju teraz píšem, mám úsmev na perách.
Autor: Janette Maziniová
