Prelom 60. a 70. rokov znamenal v Československu nástup národom mlčky akceptovanej normalizácie. Dve desaťročia sa stali pre mnohých čudesným časom, keď sa krivili chrbtice, preverovali charaktery a masovo páchali neprávosti proti obyvateľstvu.
Práve vtedy sa bratislavský bohém, básnik a člen nezávislých štruktúr slovenského kultúrneho undergroundu Vladimír „Rachel“ Archleb (1953 - 2007) stal plnoletým, už vtedy asi písal prvé verše.
O písačkách robotníka v chemickej fabrike sa tak okrem jeho priateľov Kalného, Budaja, Petřivého, Snopka, Pastiera, Schottla a pár ďalších dozvedeli asi už len vyšetrovatelia ŠtB.
Aj keď sa ŠtB snažila akúkoľvek samizdatovú činnosť kriminalizovať a z nezávislých spisovateľov vyrábať nepriateľov zriadenia, Archlebove verše nie sú ani v najmenšej miere buričské, extatické či exotické a už vôbec nie niečím nenávistné. Hoci by autor isto zopár dobrých dôvodov na hnev mal.
Rachelova poézia je iba veľmi výstižným svedectvom a mementom doby. Básnik píše fotograficky presne o každodenných pocitoch mladého muža žijúceho v zadrôtovanom, dvojtvárnom absurdistane reálneho socializmu. Stavy apatie, bezradnosti, vykorenenosti, obavy z budúcnosti, očakávanie zlého a ešte horšieho, premiešava s pocitmi pasívnej rezistencie či zatrpknutím nad stratou morálnej kontinuity.
Všetky tieto opiáty beznádeje mieša v pohári od kremžskej horčice do poetického koktailu, ktorý zasiahne najmä tých, čo si minulý režim odžili. Čítame poéziu odstrojenú od akýchkoľvek metafor či básnických ozdôb a umeleckých príkras. Archleb deklamuje suchými slovami naoko drsné vety, keďže vníma všetko okolo seba optikou poučeného fatalistu, ktorý má už blízko k rezignácii.
Básnik aj z pozície intelektuála odsunutého na okraj spoločnosti podáva priame, úprimné, sociologicky stručné svedectvo Veľkého Vytriezvenia z opitosti po dubčekovskom rohlíku. V tomto zmysle je jeho poézia podnetná a najmä potrebná na osvieženie historickej pamäti národa.
No zaujímavou je aj druhá časť knižky, kde v 11 portrétoch píše o svojich najobľúbenejších hudobníkoch, ktorí ho zásadne ovplyvnili. Kritické miništúdie sú zvláštne najmä tým, ako Archleb hľadí na hviezdy západného rocku. Pozerá otvorenými očami človeka, čo vie poľahky rozlíšiť, kde sa v hudbe skrývajú hodnoty a pravda a odkiaľ už vyčnieva imidžová pozlátka na ohlupovanie más. Nie je len pojašeným ortodoxným fanúšikom, ale hlavne „čitateľom“ komplexného posolstva rockovej hudby.
Račiansky výber Vladimíra „Rachela“ Archleba je jedinou knihou predčasne zosnulého básnika, ale už na takto ohraničenej ploche je zreteľne čitateľné, že do poetického neba odišiel zrejmý básnický talent. Citlivý, neobyčajne vnímavý človek, ktorý vedel pomenovať veci pravými menami a žil svoj autentický, vnútorne bohatý život aj napriek nepriazni čias.
Vladimír Archleb: Račiansky výber, F. R. & G. Bratislava.
Autor: Andrijan Turan (Autor je básnik a publicista)
