Stres z raketových útokov a z hrozby samovražedných atentátov, neustále zvírený prach, ktorý sa usádza všade. V lete teploty viac ako 50 stupňov Celzia. V novembri sa cez obed teplomer šplhá k znesiteľnejšej tridsiatke, ale v noci klesá k nule.

To sú životné podmienky takmer šesťdesiatky slovenských vojakov na obrovskej základni NATO v juhoafganskom Kandaháre – v meste, ktoré je tradičnou baštou Talibanu.

„Odkedy sme tu, bolo tu viac ako tridsať raketových útokov,“ hovorí kapitán slovenských ženistov Milan Vídenský. Na základni je päť a pol mesiaca. Jednotky Talibanu a al­Káidy raketovými a mínometnými strelami útočia pravidelne. Naposledy minulý piatok.

Strely viacerých vojakov zranili. Slováci mali zatiaľ šťastie. Minuli ich však len o zhruba sto metrov. Naši nesmú opustiť základňu širokú asi 10 a dlhú zhruba 20 kilometrov. Von ich to však ani príliš neláka. „Sledujem správy,“ vysvetľuje Vídenský. Provincia Kandahár je jedným z najnebezpečnejších miest na svete.

Naši vojaci na základni a na priľahlom letisku väčšinou stavajú alebo opravujú škody po útokoch.

Míner za 74­tisíc

Niektorí Slováci hľadajú míny a nevybuchnutú muníciu. Neďaleko pristávacej dráhy, tesne pri hranici tábora. Život nasadzujú v nemoderných nepriestrelných vestách, z ktorých každá váži okolo 20 kilogramov – možno dvojnásobok hmotnosti americkej vesty. Pyrotechnik v päťdesiatstupňových teplotách vypije denne aj desať litrov vody.

Za takúto prácu dostane príplatok od 1930 do 3050 eur. Odmínujú zväčša vojaci, ktorí nemajú vyššiu hodnosť. Dohromady si tak môže zarobiť okolo 74­tisíc korún hrubého mesačne (menej ako 2500 eur). Väčšina jeho zahraničných kolegov je na tom finančne podstatne lepšie.

Slovenský vojak v Afganistane patrí už na prvý pohľad k tým najmenej vybaveným. Ešte prednedávnom dokonca jazdili po tábore na Prage V3S, ktorá sa vyrábala od roku 1953. „Američania si nás v tom fotili. Nechápali, ako mohol niekto vyslať na misiu takéhoto veterána,“ povedal jeden z vojakov.

Teraz „vétrieska“ už iba stojí na jednom z dvorov v tábore. Spolu s terénnym UAZ­om – ďalšou perlou niekdajšej komunistickej armády.

Topánky len na nedeľu

Vojakov v Kandaháre v pondelok navštívil minister obrany Jaroslav Baška (Smer) a niekoľko koaličných poslancov. Ženisti pred nich prišli v novo vyzerajúcich topánkach. „Vyzerajú tak, lebo ich mám na sebe druhý raz,“ hovorí jeden z nich. „Kolega ich nosil pár týždňov,“ ukazuje asi palec široké diery na jeho podrážke. „Maskáče máme také, že keď som si ich prvýkrát vypral, zbehli sa tak, že by vám boli malé,“ častuje dvojmetrový vojak o 30 centimetrov nižšieho poslanca za SNS Emila Vestenického. „Tak si radšej objednávame väčšie.“

„Spojenie je tu na zaplakanie,“ hovorí jeden z dôstojníkov. Pripojenie na internet si musia platiť sami a je také preťažené, že keď si chcú pozrieť ráno slovenské televízne správy, jeden z nich si dáva budík na tretiu ráno, aby zapol v počítači ich sťahovanie. Pomalé spojenie brzdí aj telefonovanie cez internet. A klasické telefonáty sú drahé. Za desaťminútový hovor sa platí okolo štyroch stoviek korún. Slováci mali ešte prednedávnom 30 minút telefonátov mesačne zadarmo. „Vymoženosť“ im zrušili.

Politici počuli veľa sťažností, ženistov ubezpečovali, že sa o nich postarajú. Na záver okrem sľubov dostali vojaci pamätnú plaketu.

Základné fakty o slovenskej misii

Vojaci sú na vojenskej základni v Kandaháre a v chudobnej juhoafganskej provincii Uruzgan.

Momentálne je v krajine 121 slovenských vojakov.

Do Kandaháru za nimi v decembri pocestuje strážna jednotka, ktorá bude kontrolovať jeden zo vstupov do tábora.

V Kandaháre je spolu 14­tisíc vojakov z 18 štátov.

Naši vojaci sú v misii šesť mesiacov, potom sa striedajú.