BRATISLAVA. Je devätnásť rokov po. Teda zase raz vhodný čas na to, aby sme sa pozreli na Papierové hlavy. Znovu pekne vyštafírované, znovu na ulici. Príležitosť máme skvelú, pretože film Dušana Hanáka práve vyšiel na DVD.
Znovu na ulici
Pár týždňov po revolúcii dokončoval Hanák svoj hraný film Súkromné životy. V marci 1990 ho mal hotový a už sa aj ponáhľal, aby sa zapojil do práce Verejnosti proti násiliu. Tam sa chystali humorné prvomájové oslavy – a on mal nápad.
Niekoľko mužov si nasadilo obrovské štátnické hlavy. Hoci len papierové a namaľované, ale rovnako bezduché a rovnako kožené, ako sme vídavali desaťročia predtým. Dušan Hanák bol spolu s nimi v uliciach tiež. Na jeho filmovom páse sa zbierali jednoznačné, a viacmenej rovnaké reakcie – ľudia vtip rýchlo pochopili, a smiali sa.
Bol to veselý, bezstarostný, spokojný smiech. Štyridsaťročná pamäť mu nekládla takmer žiadny odpor.
Teror na troskách
Z plameňov, v ktorých už možno veľká časť pamäti aj uhorela, vyťahuje však Hanák archívne zábery. Z roku 1945, z roku 1948, z roku 1951, 1968, 1988... A k tomu pridáva čerstvé slová tých, čo ani po revolúcii na nič z toho nezabudli. Pretože to všetko tak akosi intenzívnejšie a osobnejšie prežili.
Hanák sa rozprával s politickými väzňami, disidentmi, matkami a manželkami obetí. „Prekvapilo ma, že niektorí politickí väzni ešte stále nosia vojenské košele. Ich trauma je taká veľká, že sa s ňou ani nevedia rozlúčiť,“ hovorí Hanák v bonusovom videorozhovore.
Obete komunizmu stoja a rozprávajú v jeho filme na bývalých miestach teroru. V nejednom prípade už z toho miesta zostali len stavebné trosky, ale to, čo tam odznieva, je stále rovnako zničujúce. Takto teda vyzeral život československého občana.
Absurditu sme si užili
O vzťahu občana a moci, taký majú Papierové hlavy podtitul. A je dráždivý, pretože občianstvo i vzťah treba v tomto filme hľadať. Tí, čo sa nezmierili a kládli odpor, tí, čo to skúšali aktívne, tí boli v menšine. Preto sa popri pasivite najviac prejavovala moc, v tých starostlivo vyrobených a archivovaných záberoch vlastne kraľuje.
Muselo to byť hrozné, keď nimi Dušan Hanák prechádzal. Pred časom nám hovoril: „Bolo to vyčerpávajúce, kým som nemal kľúč. Našiel som ho v absurdite. Lebo bolo neuveriteľne absurdné, ako sa komunistická ideológia dokázala vzdialiť od reality. Absurditu sme si užili oveľa viac ako naši kamaráti na Západe.“
Zmysel pre humor
Hanák spravil z archívnych filmov skvelý výber. S úžasným dôvtipom, porozumením i prísnosťou ich radí, ukladá medzi scenzurované spomienky. Kdesi bolo peklo a kdesi sa žalo, budovalo, spievalo, tancovalo, oslavovalo. V jednej ruke zástava, v druhej mávadlo.
A to mávadlo bolo ešte stále poruke, keď sa VPN tento happening rozhodla robiť a Dušan Hanák vyšiel von nakrúcať Papierové hlavy. „Ja na to síce nevyzerám, ale mám zmysel pre humor,“ hovorí vo videorozhovore. „Ale myslím si, že skutočný humor nevzniká preto, že chceme niekoho zabaviť. Vzniká zo zúfalstva.“
Papierové hlavy prišli do kina v roku 1995. Zvíťazili v San Franciscu a cestovali aj do Japonska, na festival v Yamagote. Len porotcovi z Číny sa akosi nevidel. Americký režisér Robert Kramer ho musel presviedčať: Ten film predsa nie je len o komunizme.
Politici a papierové hlavy, to akosi ide k sebe, a na celom svete, hovorí Dušan Hanák. Z posledných záberov je jasné, že tento príbeh sa asi nikdy neskončí, pretože pokračuje aj po záverečných titulkoch.
Dušan Hanák
debutoval v roku 1963 krátkym filmom Šest otázek pro Jana Wericha
nakrútil 322, Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ, Tichá radosť, Súkromné životy
v roku 1995 dokončil dokument Papierové hlavy
v našich kinách sa práve premietajú jeho študentské filmy
|
ČTK |
