„Dávaj pozor!“ Uteká k malému dievčatku, ktoré sa obšmieta okolo pyramídy vystavanej zo sklenených náhrobných kahancov. „Komu patrí to dieťa!“ zvreskne predavačka na celú predajňu. Pribehne prefarbená blondína a ťahá dievčatko. „Nechajte, mladá pani, ja to Cigánča vyvediem sama,“ povie predavačka. Blondína (evidentne beloška) ostane stáť, akoby dostala facku. „To Cigánča je moja dcéra!“
Poriadny človek
Predavačka sa priblblo usmeje a nevie, čo povedať. Po chvíli sa však vynájde. „Aj manželov kolega si také adoptoval. Keď to máte od perinky, dá sa z toho vychovať poriadny človek.“ A začne sa škeriť na všetkých naokolo, zrejme čakajúc súhlasné kývania hlavou. Chytí sa jedna pani: „Veď na tom nič nie je, že je trochu tmavšia. Hlavné je, že sa máte rady.“
Uvažujem, či si tie paničky uvedomujú, aké pre ňu môže byť nepríjemné, takto rozoberať jej súkromie.
Jeden známy, ktorý si chcel adoptovať dieťa z detského domova, mi vravel, že dostať sa k „bielemu dieťatku v perinke“ - o ktoré má väčšina potenciálnych adoptívnych rodičov záujem - je dosť ťažké. Väčšina detí voľných na adopciu je rómskych...
Tejto panej neprekážalo, že dieťatko bolo rómske, zaslúžila by si náš obdiv, a nie takéto správanie.
Prekáža vám to?!
Na chvíľu sa k dcére nahne, aby jej pomohla so zbavením sa prebytočného obsahu nosa, a keď sa vystrie, prestrihne naše myšlienky týkajúce sa adopcií dôrazným zvolaním: „To som si neadoptovala. To je moja vlastná dcéra. Manžel je Róm. Prekáža vám to?!“ Blondína demonštratívne pustí do polovice plný košík na zem, chytí dievčatko za ruku a odchádza. „Sem už moja noha nikdy nevkročí!“
V predajni nastane hrobové ticho. Všetci sa tvária, že nič nepočuli. No počuli, všetci to počuli. Slová tej ženy mi rezonovali v mysli celé poobedie: „Manžel je Róm. Prekáža vám to?“
Niečo v našej spoločnosti je choré, keď matky a manželky ľuďom kladú takéto otázky. Nemyslíte?
Autor: Jozef Kron
