ným spôsobom na bicích nezahrá. Včera podľahol rakovine.
BRATISLAVA. Tak, ako je jeho rovesník Peter Lipa pre mnohých Slovákov symbolom džezu, Dodo Šošoka sa pre nich zase stal symbolom džezového bubeníka.
Dominantná postava
Hyperaktívny hudobník a organizátor najrôznejších projektov, v ktorých figuroval ako dominantná osobnosť či ako líder, bol známy svojím extrovertným, nervným prístupom k bicím. A práve svojou dominanciou bol nielen výraznou, ale aj kontroverznou postavou na scéne.
Svoju súpravu rád rozširoval o rôzne exotické perkusie a ako jediný slovenský bubeník sa nebál ani sólových vystúpení, kde bohato využíval celé svoje inštrumentárium.
Hudobný všadebol
Dodo Šošoka mal naozaj bohaté portfólio. Doma si zahral prakticky s každým, kto niečo znamenal, bol zakladateľom Slovenského džezového kvarteta. Rád dával dokopy príležitostné medzinárodné formácie. Vďaka štipendiu na Berklee College Of Music v Bostone získal kontakty na mnohých významných zahraničných hudobníkov. Hral s osobnosťami ako Charlie Mariano, Hans Koller, Lee Konitz, Atilla Zoller, Aladar Pege, Linda Sharrock, Larry Smith, Tomasz Stanko, Barbara Dennerlein, Piotr Baron, Marek Balata, Harry Sokal, Wolfgang Puschnig, John Purcell a mnohými ďalšími.
V jeho diskografii má významné miesto album s Ladislavom Gerhardtom Už sa ženiť nebudeme, Bratislava Blue Petra Cardarelliho, Jazz At Philharmonic Larryho Smitha a prvé slovenské džezové CD – Meditation Jazz Trio.
Získal niekoľko významných ocenení, medzi inými aj americkú Cenu Leo Danihelsa za hudbu. Slovenský hudobný fond mu udelil Cenu za celoživotné dielo, propagáciu džezu doma i v zahraničí a za vernosť džezu.
Peter Lipa o Šošokovi
„Už od druhej polovice 60. rokov sa o Dodovi vedelo, že je dobrým džezovým bubeníkom. Istý čas mu trvalo, kým sa mu podarilo stať tým, čím chcel vždy byť. Veľmi si cením, že v Piešťanoch vytvoril oázu džezu, kam radi chodili hudobníci a diváci. Ako človek mal otvorené náručie, oči, uši, bol plný kontaktu. Ak by sme napísali zoznam hudobníkov, s ktorými za svoj život hral, bol by veľmi dlhý. Vedel sa posadiť za bicie a zadžemovať si s hocikým. To bola jeho najsilnejšia stránka. Plával rôznymi štýlmi a žánrami. Začal so swingom, neskôr prešiel na moderný džez a skončil až pri avantgarde, kde naplno rozvinul svoje schopnosti. Myslím, že táto poloha mu sedela najviac, vtedy bol sám sebou. Samozrejme, táto hudba sa nedala hrať vždy, a tak často džemoval s mladými.“
(peb)
