m to tak presne pre to, že izraelské televízie zábery ukazovali asi dvadsaťkrát.
Hoci som presvedčená, že politik musí zniesť aj toto a že sloboda prejavu a posvätnosť akademickej pôdy sa rovnajú aj takýmto excesom, predsa mi len Peresa bolo trochu ľúto. Nevystupoval na priateľskej pôde, je to predsa už len starý pán (aj keď politik) a napokon urobil niečo pre to, aby sa okupácia zmiernila. Tiež neviem, či tým krikľúňom zišlo na um, že Peres sa v minulosti už na oslobodení Palestíny spolupodieľal. A okupantmi boli vtedy podľa palestínskych Židov Briti.
Tiež sa mi nezdá celkom fér, že časť oxfordských študentov žiadala, aby Peres nevystúpil. Na to, že by tam mala študovať elita, je to dosť úzkoprsé.
Je jasné, že v Izraeli vytiahli hlavne to, že protestovali členovia arabského kultúrneho spolku. Majú tu z toho, čo označujú za prerastanie moslimov do britskej spoločnosti, dosť strach. Len prednedávnom sa riešilo, že veľa britských škôl neučí o holokauste, lebo to poburuje moslimských študentov.
Šéfka diplomacie Cipi Livniová zasa bojovala proti tomu, aby Izrael označoval tovar vyrobený na západnom brehu. To pre to, aby ho mohli bojkotovať rôzne organizácie. Ich členovia si tiež už roky nekupujú pomaranče z Jaffy. Aj antisemitské výpady londýnskeho starostu Kena Livingstona urobili svoje.
Izraelčania majú jednoducho pocit, že Briti sa nikdy nezmierili s tým, že Židia ich „vyhodili“ z Palestíny a že na to používali pomerne brutálne metódy.
Kruh sa však uzatvára. V televízii sledujem, ako kráľovná udeľuje Peresovi rytiersky titul, on úctivo ďakuje. Ešteže tí starí ľudia majú rozum.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
