ch filmárov. Slávnosť v botanickej záhrade – film o bizarných kontrastoch jednej slovenskej dedinky - je Havettovým celovečerným debutom.
Exotika a zázraky po slovensky
Ak existuje film, na ktorý sa hodí slovo feéria, tak je to určite Havettova Slávnosť v botanickej záhrade.
S prerozprávaním obsahu tohto filmu by sa maturanti určite zapotili, oveľa ľahšie je unášať sa jeho nákazlivou poetikou. V Slávnosti v botanickej záhrade vyrobil režisér Elo Havetta vzorkovník všetkého, čo sa dodnes považuje za romantické, a nielen v slovenskom filme.
Bývalého študenta fotografie z bratislavskej šupky v sebe Havetta pri tejto snímke určite nezaprel. Každý moment tejto snímky by moho visieť v galérii ako ukážka vynikajúcej inscenovanej fotografie. Zelená nádhera viníc sa strieda s ošumelými stenami starých domov, pod nohami vojakov sa motajú husi, milenci sa preháňajú pomedzi zastaveniami krížovej cesty. Ak sa hrá na pianine, tak určite na rebrináku. Nesmie sa zabudnúť ani na výtvarnosť dažďa a ohňa.
Naivný francúzsky maliar Henri Rousseau maľoval svoje obrazy džungle v skleníku, aj Havetta sa dal inšpirovať botanickou záhradou. Čo môže byť bizarnejšie ako zdomácnené babindolské palmy?
Film je experimentálny každým detailom. Nostalgické čiernobiele zábery sa menia s farebnými, jednotlivé sekvencie sú oddelené titulkami. V závere počujeme dokonca interné inštrukcie adresované filmovému štábu. Ilúzia sa podchvíľou ruší, aby sa vzápätí s razanciou opäť nastolila.
Študenti filmovej vedy sa môžu baviť aj objavovaním citácí z rôznych umeleckých diel. Úvod filmu je zrejmá narážka na príchod vlaku do stanice v La Ciotat, jeden z prvých filmov bratov Lumierovcov. Amatérska divadelná produkcia biblickej svadby v Káne Galilejskej dodáva miestnej oslave zas rozmer akýchsi nepodarených dionýzovských slávností.
Príbeh – ak vôbec nejaký tento film má - začína príchodom záhadného Francúza Pierra, ktorý v Babindole hľadá svoj domov. Končí sa takmer symetricky útekom mladého Gašpara. Pred sobášom či len z dediny? Je sloboda v tom, že môžeme ísť kam chceme, alebo v tom, že máme svoj kúsok zeme, kam sa môžeme stále vrátiť?
Ústredným motívom - nielen vizuálne - sú svadby. Miestnym ženám sa ich akosi nedarí dotiahnuť do úspešného konca. Premena vody na víno, aká sa udiala podľa písma, je však pre domácich zázrakom už takmer každodenným.
Kým Jakubisko objavoval východné Slovensko, Havetta dal vyniknúť krásam vinárskeho západu. Hlavnú úlohu tu hral „poslušný a bohabojný ľud, ktorý zlé trápilo a dobré tešilo“. Okrem plejády nehercov vo filme svieti razantný Dušan Blaškovič, protagonista Jakubiskových Kristových rokov Jiří Sýkora, v malej úlohe dokonca aj mladučký Július Satinský.
Po tomto filme mal Havetta v pláne robiť prózu Ivana Olbrachta O smutných očiach Hany Karadžičovej či príbeh Milana Ferka Keby som mal pušku, ktorý neskôr nakrútil Štefan Uher. Zrealizovať sa mu nakoniec poradilo len Ľalie poľné podľa Vincenta Šikulu. Tento film však okamžite dali do trezoru a tam skončila aj Slávnosť v botanickej záhrade. Havettovi nakoniec nezverili ani nakrúcanie seriálu Adam Šangala, ušli sa mu len Pionierske lastovičky či iné televízne magazíny.
Elo Havetta nebol dostatočne silný, aby zniesol tlak prostredia i svojho komplikovaného vnútra. V roku 1975 tragicky umiera. „Bolo to človek - gejzír nápadov, ktorými vedel strhnúť aj ostatných. Jeho filmy sú na slovenské pomery nevídane spontánne, uvoľnené a slobodné,“ vyjadril sa o Havettovi Juraj Johanides, jeden z tvorcov dokumentárneho filmu Slávnosť osamelej palmy, ktorý je poctou havettovskej poetike.
Slávnosť v botanickej záhrade
1969, 95 min
Réžia Elo Havetta
Námet a scenár: Lubor Dohnal, Elo Havetta
Kamera: Jozef Šimončič
Hudba: Zdeněk Liška
Návrhy kostýmov: Jozef Ciller
Strih: Alfréd Benčič
Hrajú: Jiří Sýkora, Nina Divíšková, Dušan Blaškovič, Hana Slivková, Zuzana Cigánová, Marta Rašlová, Marián Filadelfi, Július Satinský
Významné udalosti
ROK 1969
Československí hokejisti zvíťazili na MS vo Švédsku nad sovietskymi
predsedníčkou izraelskej vlády sa stala žena - Golda Meirová
zasadnutie ÚV KSČ predurčilo budúcu podobu normalizačného procesu v Československu
Muammar Kaddáfí sa stal po páde monarchie v Líbyi jej novým najvyšším predstaviteľom
Napätie medzi ZSSR a Čínou vyvrcholilo zrážkami na hraničnej rieke Ussuri
Španielsky parlament zvolil princa Juana Carlosa za nástupcu generála Franca vo funkcii hlavy štátu
Najúspešnejším oscarovým filmom sa stal Polnočný kovboj
Zomrel Ľudo Zúbek, priekopník historickej životopisnej prózy
V dome poľského režiséra Romana Polanského našli päť zavraždených ľudí, podozrivý bol Charles Manson
Nórsky cestovateľ Thor Heyerdahl ukončil svoj prvý pokus doplávať do Ameriky na papyrusovom člne Ra
Slobodný film mal na pár rokov zelenú
Scenárista LUBOR DOHNAL po rokoch strávených v emigrácii je v súčasnosti vedúcim Katedry scenáristiky a dramaturgie na pražskej FAMU, kde bol kedysi spolužiakom režiséra Ela Havettu.
Čo znamená meno Elo Havetta pre slovenskú kinematografiu?
Havettov podiel na úrovni a bohatosti inšpiračnej bázy slovenského filmu sa dlho opomínal. Až generácia mladých filmárov a mladých divákov v posledných rokoch dokazuje, že Havetta aj v tých málo filmoch a málo tvorivých rokoch dokázal čosi nezmazateľné, na čo sa mnohí iní nezmôžu ani do kmeťovského veku.
Ako vznikal film Slávnosť v botanickej záhrade?
Dlho, ešte na FAMU. V námete a pôvodných textoch sa prepletali Elove spomienky na rodné Vozokany, jeho láskavý a zároveň trpký vzťah k dedinskej mentalite a naša inšpirácia predovšetkým francúzskym filmovým impresionizmom a romantizmom, na ktorý nadväzovali aj neorealisti. Vyžadovalo to určitú rafinovanosť a autorské skúsenosti. Čiže aj čas. Myslím, že filmu nakoniec prospelo, že obdobie od nápadu po realizáciu bolo také dlhé. K realizácii došlo až po uvedení Jakubiskovho filmu Kristove roky, na ktorom som sa tiež podieľal ako scenárista, a po mojom prijatí na Kolibu do funkcie dramaturga.
Nemali ste ťažkosti so schvaľovaním scenára?
Nie väčšie, než bolo v tých časoch obvyklé. Mali sme podporu Alberta Marenčina, ktorý bol šéfom tvorivej skupiny, na našej strane bol aj vtedajší riaditeľ Slovenského filmu Ctibor Štítnický. Mali sme aj zarytých nepriateľov, ale tí v druhej polovici 60.rokov na krátky čas nemali rozhodujúce slovo. Čoskoro potom ho opäť získali a dôsledky toho sú všeobecne známe. Slobodný film mal na pár krátkych, ale významných rokov zelenú.
Aká bola Havettova pracovná metóda?
Jednou z jeho vzácnych predností bola schopnosť vnímať herca ako osobnosť nadanú jedinečným talentom a zároveň ako filmovú postavu. Dokázal prijať a využiť hercovu invenciu, jeho individualitu, nejakým kúzlom ju prepojiť s vlastnou invenciou. Dá sa to nazvať improvizáciou, ale takisto aj citlivosťou a flexibilitou. Pre film býva nešťastím, keď tvorcovi takáto schopnosť chýba.
Aké boli ohlasy publika?
Nebol to film, ktorý by sa na prvýkrát páčil všetkým. Niekoho nadchol, niekoho štval, niekomu bol priam odporný. Tak je to v poriadku. Vtedy nebol pojem „postmoderný“ ešte známy. Napriek tomu sa domnievam, že divácke porozumenie pre náš film išlo ruka v ruke s mimovoľným porozumením tohto pojmu.
Okrem Havettu ste spolupracovali aj s ďalším slovenským režisérom Jurajom Jakubiskom. Mohli by ste ich porovnať?
Jakubisko a Havetta boli priatelia zo strednej školy. Jakubisko prišiel na FAMU o rok skôr a nebyť jeho, možno by sa Havetta na tú školu ani neprihlásil. Každý z týchto dvoch režisérov má, teda mal, iný temperament, inú mieru invencie, ctižiadosti, rozličnú potrebu a rozličný spôsob vzdelávania sa. Vážim si oboch, nezbožňujem žiadneho, spolupráca s jedným aj druhým bola pre môj filmársky život dôležitá.
V roku 2005 vznikol slovenský dokument Slávnosť osamelej palmy režisérov Marka Škorpa a Juraja Johanidesa, ktorý je poctou režisérovi Elovi Havettovi. Vystihli podľa vás autori dokumentu charakter jeho osobnosti?
Tento film je skôr priznaním sa k tradícii v Havettovom duchu. Dokument, opierajúci sa o voľné citáty zo Slávnosti v botanickej záhrade, svedčí o inteligencii, nápaditosti a nezištnej dobrej vôli svojich autorov.
Eva Michalková
Ohlasy z tlače
Slávnosť v botanickej záhrade je skutočne ohňostroj. Ohňostroj plný jemných farieb a hrejivej atmosféry, ktorá na nás dýcha zo známych obrazov maliarov impresionistov, hudby, ktorá v divákovi doznieva ešte dlho po skončení filmu, kolotoč vtipu a nesmierne ľudských situácií, ktorý strhne diváka so sebou od prvej chvíle až po tragikomický záver, pri ktorom nám predtým uvoľňujúci smiech začne trochu primŕzať na perách.
Štrpková, A.: Poteší Slávnosť Sorrento? Svet, 26. 3. 1969
Botanická záhrada se zcela zřejmě zhlédla v postupech, který uplatňoval film v dobách, kdy ještě nebyl pokažen zvukem a kdy musel prostřednictvím obrazu říci vše. Havetta se hlásí k této čisté filmovosti programově, a přesvědčivě dokazuje, že i moderní technika může z těchto postupů těžit – a k prospěchu filmového umění.
(an): Ve jménu života a jeho krás. Lidová demokracie, 23. 4. 1970, s. 6.
Elo Havetta sa už v tomto svojom prvom celovečernom hranom filme vyhranil skôr ako osobitý filmár, ktorý sa usiluje postihnúť náladu, atmosféru okamihu, epizódnej situácie, než ako rozprávač fabuly s epickým pôdorysom či dramatickou krivkou gradácie. Podnety jeho poetiky a štýlu sú rôznorodé. Surrealizmus aj lyrický impresionizmus, groteska aj jarmočný folklór. Ich využitím vo filmovej podoby dosiahol však nové hodnoty.
Obuch, Andrej: Málo známy velikán slovenského filmu. Slovenský denník, 4. 9. 1981, s. 5.
