šte sa ani nevolal Lúčnica, keď do jeho vedenia v roku 1949 nastúpil ŠTEFAN NOSÁĽ. Ako choreograf a umelecký riaditeľ spoluvytvára súbor dodnes a stojí za jeho fenomenálnymi úspechmi po celom svete. Chlapec z chudobnej rodiny v Hriňovej.

Aká je vaša úplne najstaršia spomienka?

Keď som sa obaril. Mama varila pred veľkou nocou huspeninu, zobrala veľký hrniec, ešte vriaci, zo sporáka do komory. Ja som išiel za ňou, no ona ma asi nevidela. Keď odišla z komory, načiahol som sa po mäso a do toho vriaceho vývaru som si namočil ruku až po plece. Ešte to frfotalo. Dodnes mi zostala jazva, pozrite (ukazuje).

Hneď ste bežali na pohotovosť?

Ale kde, vtedy ešte nebola lekárka poruke. Dali mi na to dákej smotany alebo bielok. Mal som rád kovové peniaze, tak mi dali do ruky päťkorunu, nech sa hrám. Celú noc som bol hore. Ale neplakal som, nemal som taký zvyk. Vedel som znášať bolesť. Tak ma naučili, že treba dačo vydržať. Tú päťkorunu som stratil, vtedy to bol dosť veľký peniaz, aj ju hľadali a nikdy ju už nenašli. Som taký, ako dieťa ma nechávali doma samého, otec chodil do Poľany ako výpomocný horár. Tak mi na priedomí urobili stan z posteľnej plachty. Nechali ma tam a ja som celý deň vydržal, bol som zodpovedný, keď mi povedali, aby som nikam nešiel, tak som nešiel. Rád som si vyrezával z dreva.

Neporezali ste sa?

Ale áno. Aj do žily som si zarezal, doteraz mám jazvu. Otec niečo stružlikal, ja som si oprel tú porezanú ruku o nohu, aby som zastavil krvácanie a počúval som ho. Zrazu si všimol, že je podo mnou mláka. Necítil som to, aj keď na mňa išli mrákoty. Keby to nebol zbadal, tak možno aj stečiem z krvi.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s tancom?

Môj starý otec bol trochu bohém. Nie pijan, ale občas si s kamarátmi vypil. Raz prišiel domov po takomto posedení. Prepil síce všetky peniaze, ale aj tak sa museli všetci skryť, lebo v takomto stave boli preňho všetci zlí, znášal len starú mať a nás, vnúčatká. Sadol si za stôl, z rukáva kabanice vytiahol kúsok mäsa, krájal si ho a začal každého kritizovať. Sedel som na zemi pri ňom a počúval ho. A tu mi hodil kúsok mäsa ako psíkovi a hovorí – na, chlapče. A tancuj. A ja som zatancoval odzemok. To bol môj prvý tanec. A hneď profesionálny, lebo som zaň dostal honorár. Potom som videl po svadbách a iných slávnostiach, ako sa tancuje. V Podpoľaní, Hriňovej, Detve a Očovej boli tieto tradície veľmi silné.

Fascinoval vás tanec hneď, alebo ste si k nemu museli hľadať cestu?

Hneď. Veď iného kultúrneho vyžitia ani nebolo. Boli to úplne iné časy ako dnes. Hriňová mala osemtisíc obyvateľov a boli sme traja stredoškoláci. Bola to veľká sláva, keď ma ako dvanásťročného doviezli do Bystrice na voze. Štyri roky som býval lacno u rehoľných sestričiek, za to som pomáhal v kuchyni a záhrade. Potom štyri roky v internáte. Otec bol osvietený, že trval na tom, aby som mal vzdelanie.

Po osemročnom gymnáziu ste vyštudovali stavarinu. Prečo?

Nevedel som presne, čo mám študovať. Aj doktor by bol dobrý, mama zasa chcela mať zo mňa kňaza. Ale bolo po vojne a bolo treba stavať. Potom som videl v Národnom divadle predstavenie Rok na dedine a bol som unesený. Spievala a tancovala skupina Živeny, to bol počiatok Lúčnice. Povedal som si, že toto chcem robiť. A tak sa aj stalo. Ani sa mi veriť nechce, že je to už šesťdesiat rokov.

Boli ste vždy otvorený moderným vplyvom a nebrali ste folklór ako konzervu. Je to dobrý recept?

Skúšal som to, aj podporoval, ale nedá sa robiť oboje, aj moderný tanec, aj scénicky spracovaný ľudový tanec. Sú to rozdielne veci. Ale skúsenosti, ktoré sme získali z iných techník, sme zužitkovali. Tiež som sa vždy snažil rozumieť baletu. Aj to je dobrá skúsenosť.

Aký je váš spôsob práce? Idete za svojou víziou alebo vítate aj podnety tanečníkov?

Každý umelec by mal mať predstavu, ale do určitej miery počúvam aj tanečníkov, pretože na konkurzoch vyberáme skúsených ľudí – mnohí prešli detskými súbormi, ktorých je len v Bratislave dvadsať a väčšinou ich vedú bývalí lúčničiari. Samozrejme, takéto vplyvy musím v sebe pretaviť a v konečnom dôsledku tvorca vždy zostane sám.

Vaším najvýznamnejším spolupracovníkom bol hudobný skladateľ Svetozár Stračina, ktorý zomrel pred dvoma rokmi. Ako naňho spomínate?

Pôvodne nemal zvláštny vzťah k folklóru, ale keď ešte robil s Milanom Sládkom pantomímu, vycítil som jeho potenciál. Brával som ho na výskumy, festivaly a postupne sa do toho zahĺbil a stal sa vynikajúcim odborníkom. Vedel preniknúť do podstaty, vycítiť atmosféru, a to nedokáže každý. Spolupracovali sme tridsať rokov. Niekedy sme sa aj pohnevali a na nejaký čas sme sa rozišli, ale vždy sme sa k spolupráci vrátili. Jeho skladby patria medzi to najlepšie, čo sa v tejto oblasti urobilo. Naše spoločné tanečné kompozície sú stále aktuálne.

Ako vlastne choreografi zaznamenávali tance na terénnych výskumoch v časoch, keď ešte neboli videokamery?

Musel som si to zapamätať, alebo sa tance na mieste naučiť.

Aká je v Lúčnici väzba s autentickým folklórom?

Spracovávame folklór, inšpirujeme sa folklórom, snažíme sa z neho čerpať. Myslím, že folklóru rozumiem. Často som si aj niečo povymýšľal, ale vždy v duchu originálu. Často za mnou prišli ľudia a hovorili mi – bolo to krásne, presne takto to bolo. Pritom to tak nebolo, lebo som si to vymyslel. Ale tešilo ma, že som vystihol pôvodný charakter.

Ako funguje organizmus nezakonzervovaného folklóru?

Cez nadaných jednotlivcov. Tí ďalší si to osvoja a niečo k tomu pridajú. Je to ako v prípade ústnej tradície, toto je vlastne tanečná tradícia. Samozrejme, civilizačný proces je neúprosný a tradičné formy zanikajú. Škoda by bolo, keby sme tú našu bohatú tradíciu zanedbali. Každý civilizovaný národ si ju chráni. Ako to fungovalo, vystihol môj otec, sám dobrý hudobník. Keď som sa ho pýtal, ako kedysi ľudia tancovali, povedal – no, vyskakoval, kerý ako vedeu. Individuálna improvizácia bola vždy dôležitá. Sám som bol svedkom, ako napríklad spontánne vznikali nové texty piesní.

Je ešte autentický vidiecky folklór živý?

Sem-tam je. Vidíme to na festivaloch. Dochádza aj k situácii, že ľudoví umelci odkukávajú od profesionálov, ale vznikajú aj pôvodné veci.

Chodíte po celom svete, zažili ste aj kultúrne bariéry?

Každá krajina je iná, ale Lúčnica vie našťastie osloviť ľudí takmer na celom svete. Nevedia, kde je Slovensko, ale program máme postavený tak, aby diváka voviedol do našej kultúry. A postupne ho vtiahne. Ľudia všade vycítia hĺbku a prirodzenosť. Tanec má tú výhodu, že nepotrebuje pretlmočenie. Malý príklad: v kanadskom Drummondville je veľký festival, kde boli skvelé súbory z celého sveta, veľké, výpravné šou. Keď moderátorka oznámila, že vystúpi Lúčnica, ľudia sa postavili a tlieskali. Standing ovation sme mali ešte pred vystúpením. Ľudia nás poznali z predchádzajúcich ročníkov. Netajím sa tým, že sa náš program snažím robiť tak, aby to bola šou, ale nie prázdna a povrchná. Ľudí vieme aj dojať.

Veľa ste cestovali aj za socializmu. Mali ste problém s eštebákmi?

Spočiatku s nami chodili takí všelijakí, ale potom sami videli, že to zle pôsobí na organizátorov a impresáriov. Tak potom chodiť prestali, ale vždy presne vedeli všetko, čo sa robí. Mali svojich informátorov aj v súbore. Ale náš program bol taký, že nás nadšene prijímali aj antikomunisti, a komunisti sa s nami radi chválili. Čo je dobré, je dobré.

Boli aj prípady, že by niekto zostal v zahraničí v rámci zájazdu?

Keď bolo Expo ‘58 v Bruseli, traja tam zostali. Jedna sa potom vrátila, zhodou okolností sa volá Navrátilová. Potom boli asi dva prípady. Bolo to veľmi zriedkavé. V roku 1956 sme boli v cudzine pol roka – v Taliansku a Južnej Amerike. A vrátili sa všetci. Ale tŕpol som dosť. Pomáhalo aj to, že ľudia zistili, že ich obdivujú a vážia si ich. To vedomie vlastnej hodnoty im pomáhalo, aby sa vrátili.

Niekoľko ľudí vrátane Jána Ďurovčíka vás považuje za génia. Aký je to pocit?

Ja si to samozrejme veľmi vážim, dobre mi to padne, teší ma úspech, ale snažím sa byť skromný. Úspech je zradný. Človek zažíva aj chvíle, keď sa nedarí a aj chvíle úzkosti, ale za tých šesťdesiat rokov sa mi, našťastie, väčšinou darilo. Ani sa mi nechce veriť. Veľmi ma teší, že súbor je aj po toľkých rokoch zdravý. Aj keď sa mi niekedy zdá, že ideme v nárokoch po hranicu únosnosti. Mám dobrých spolupracovníkov, a preto sa Lúčnici darí.

Určite sa vás to pýtajú všetci, ale ako to robíte, že si zachovávate v osemdesiatke takú sviežosť? Je to tancovaním?

Od mojich ľudí vyžadujem, aby mali jarý, zdravý prístup, takže sa nemôžem opustiť ani ja. Niekedy už nevládzem tak ako predtým, ale to oni ma vlastne nútia držať sa. Neviem si predstaviť, že by som tam sedel ako dáky dedko. Pri menej náročných tancoch im choreografiu aj predvediem.

A pri náročnejších?

Dovediem ich k tomu slovom. Niektorí choreografi to robia výlučne takto. A počúvajú ma.

Ako zvládate stále nové generácie, odlišné od tých predchádzajúcich?

Snažím sa im porozumieť. Tiež si pamätám, akú drzosť som mal, keď som bol mladý, že veľký divadelník Ján Borodáč, zakladateľ Slovenského národného divadla, zvykol hovoriť, „keď sme boli my mladí, tak sme to robili takto a takto“, tak som na jednom pléne vstal a povedal som – pán profesor, ale teraz sme mladí my a my to chceme robiť takto. Od mladých sa dá veľa naučiť. A som rád, že aj ja som ich vedel získať a naučiť kráse. Tomu som vlastne zasvätil celý život.

Autor: Marián Jaslovský