Dokonale pestrý svet sa nám odkrýva v antológii poviedok anglokanadského spisovateľa Leona Rookeho Narcis v zrkadle (JUGA, Bratislava 2008, preložili Marián Gazdík a Eva Bartíková), ktorej editorom je Branko Gorjup z torontskej univerzity, dobrý znalec diela tohto pozoruhodného autora.
Každá Rookeho poviedka má svojský príbeh, štýl i filozofiu, každý výmysel sleduje iný úmysel, pričom sa vždy dá hovoriť o experimente, kde autor využíva princíp hry, v ktorej je možné všetko. Ňou je aj prvá poviedka o starcovi, dožívajúcom v hoteli, ktorý chce vzbudiť lásku medzi mladým recepčným a dievčaťom z kuchyne, ale kým sa to podarí, zomrie a neodovzdá im svoju celoživotnú skúsenosť.
Posledná poviedka sa zasa odohráva medzi tromi Američanmi a akýmisi exotickými vojskami, ktoré ich zajali, pričom oba tábory hľadajú bájny, v skutočnosti však neexistujúci Kolúltopek, hoci ho má zajatá Američanka na mape. Nezvyklá a drsná metafora o hľadaní zasľúbenej krajiny alebo strateného raja.
Rookeho motívy sú zväčša smutné, lebo sa tu vyskytuje smrť, či aspoň jej náznak, inde sa pohybujú na hrane medzi vážnym a nevážnym, reálnym a snovým. Nikdy neviete, čo z tej alebo onej postavy urobí, veď kto by sa nazdal, že keď v poviedke Umenie manžel kúpi žene kyticu a kravu a žena v posteli omylom vyleje oslavný drink, celý rodinný výjav sa naraz začne meniť na rozmazanú škvrnu. Niet divu, veď je to predsa akvarelový obraz!
Takisto bizarne pôsobí obchodník s balom bieleho plátna, z ktorého niekoľko desiatok metrov kúpi jedna manželka, pričom predávajúci zaň nič nechce, iba lásku, čo sa však v kontexte ukáže len ako čosi symbolické.
Pokiaľ ide o samotné písanie, Rooke sa cez poviedku Deaconova historka vyjadril aj k tomu. Pri dlhodobejšom ošetrovaní zraneného kolena naraz manželka zabŕdne do Deacona, že píše príliš subjektívne, zatrpnuto, depresívne, jeho „príbehy sa nehýbu... to znamená hýbu sa, ale nenapredujú“. Nabáda ho, aby nás pozdvihoval k vznešenosti a on naozaj uzná, že príbehy, čo rozpráva ona, sú naplnené postavami, ktoré by si „ochotne človek pozval k sebe do domu“, no nesúhlasí, ak mu o hlavu otĺka nejakú Gladys, spomínanú zasa v jeho próze.
Rookeho slovný duel s manželkou nemá byť konfrontáciou dvoch umeleckých koncepcií, skôr žartovnou prekáračkou. Tento spisovateľ však pozná aj hĺbku ľudskej biedy, zobrazenú v poviedke Jediná dcéra, kde siahol až na dno beznádeje.
Aspoň takáto kusá informácia o poviedkach, ktorých v knihe deväť a ktorým je venovaná rozsiahla úvodná štúdia editora. Bolo dobré uviesť tohto invenčného a postmoderne nenudiaceho autora do slovenčiny.
