Žiaci základnej školy trávia prestávku pozorovaním ulice.
„Vážení súdruhovia a súdružky, vitajte na Kube!,“ zaznelo z ampliónu po pristátí na letisku José Martí v Havane. Z Boeingu 747 sa vyrútili davy turistov. Denne ich prichádzajú tisíce. Postupne sa presúvajú k colnej kontrole. Treba pripomenúť, že každého devízonosiča, ak má vzhľad neturistu, môže čakať dôkladný pohovor s mladým colníkom – strážcom revolúcie. Na každom kontrolnom bode visí nápis: „Za túto službu sa neplatí“. Žiadny smiech, môžete si vykoledovať ešte dlhší rozhovor. K colníkovi vždy po jednom. Viacerých za okienkom neznesú.
„Kam idete?“
„Do Havany.“
„Kde budete ubytovaní?“
„V hoteli.“
„Jeho meno?“
„El Vedado.“
„OK.“
Znalosť španielčiny je obrovské plus. No aj tí, ktorí ju ovládajú, by sa mali pripraviť na najrýchlejší variant tohto jazyka na svete. Zvykanie trvá podľa schopností od jedného do dvoch dní. Keď nerozumiete, opakovanie vety treba žiadať čarovným slovkom „eeh?“. Inak sa všetci Kubánci radi oslovujú slovkami „compadre“, ľudovo „compay“ (kmotor), alebo „hermano“ (brat). Kubánky majú mimoriadny zmysel pre to, ako si dávať dvoriť. Majú to rady, takže netreba otáľať.
Pokazil sa mu motor. Na Kube nikomu nevadí, že zablokoval celú dopravu.
Ďalším dôležitým slovom je zvuk, akým sa Kubánci dovolávajú pozornosti. Na Kube sa používa „pssssst“. Zvyknite si a používajte to. Platí v reštauráciách, hoteloch, na plážach či taxíkoch.
Hneď pri východe z letiska sa na vás vrhnú taxikári, ponúkajú „tie najlacnejšie služby v Havane“. I keď ste z chudobného Slovenska, na Kube sú si všetci turisti rovní. Ste jednoducho devízový cudzinec a na takéto reči sa treba pripraviť.
Havanský hrob jedného z pamätníkov kubánskej revolúcie – starého amerického automobilu.
Viva La Habana
Kubánska metropola prekvapí nesmierne dynamickým životom. V každom čase a v každej nočnej hodine na ulici niekoho stretnete. Dosť často je to policajt. Aj preto je ostrov slobody jedným z najbezpečnejších krajín v Latinskej Amerike. Ubytovanie v Havane je rôznorodé. Od najluxusnejších hotelov po baraky s dierou namiesto záchodovej misy. Hotely sú síce atraktívne, no na bežného Kubánca v nich nenarazíte. Prečo? Je to zakázané. Kubánec nesmie v hoteli vykonať ani návštevu. Pre kubychtivých cestovateľov sa odporúča ubytovanie v súkromí, v takzvaných casas particulares. Je ich veľa a ceny sa pohybujú od 15 dolárov nahor. Kubánci radi rokujú, a na cene sa dá dohodnúť.
„Koľko stojí jedna noc?“
„Pätnásť dolárov.“
„OK. tak desať.“
„Zrazil si sa s koňom?“
„Nie, ale nad desať nejdem.“
„Desať ide Fidelovi a zvyšok rodine.“
„Dvanásť.“
„Trinásť a ani dolár menej.“
„Platí.“
Kubánski pionieri sú v porovnaní s niekdajšími československými pioniermi ďaleko veselší.
Pri vidieckom ubytovaní žiadajte moskytiéru, inak sa určite nevyspíte. Kubánske komáre sú nepríjemné a dotieravé. Jediný malý predátor vám za jednu noc zhnusí celý pobyt.
Zbaviť sa dámy je umenie
V Havane sa akoby zastavil čas. Staré americké vraky z päťdesiatych rokov, výborná hudba, nočné kluby, no vždy prítomné „jineteras“, prostitútky. Sú všade a dotieravosťou sa vyrovnajú komárom. Počas celého pobytu naďabíte na množstvo turistov, predovšetkým Nemcov a Talianov, ktorých sprevádzajú mladučké Kubánky. Väčšina z nich to ale robí z nutnosti. „Žijem iba s otcom. Je na invalidnom dôchodku a od štátu dostáva päť dolárov. Čo mám robiť? Tento systém mi nedáva inú možnosť,“ povedala mi v kabarete asi šestnásťročná Eva.
Kabarety sú pre dievčatá miestom prvého kontaktu. Zaplatia drahé vstupné, aby mohli zbaliť cudzinca. Niektoré na jednu noc, iné s účelom sobáša. Tých z prvej kategórie je viac.
Kubánci sa veľmi radi vyrozprávajú. Nie vždy ale môžu, v neslobodnej krajine sa niektorým témam musia vyhnúť.
„Chceš ma do spoločnosti?“, „Môžem si prisadnúť?, „Nemáš oheň?,“ sú zvyčajne prvé otázky. Zo začiatku je to zaujímavé, ale na druhý, tretíkrát zistíte, že konverzácia je stále rovnaká. Jineteras sú už len otravné.
Pre silných fajčiarov je vhodné nosiť so sebou prázdnu škatuľku od cigariet. Keď vás mladá dáma požiada o cigaretu, dajte jej ju. Usmeje sa, povie vám, aký ste zábavný, a odíde. V opačnom prípade vám cigarety ľahko zmiznú. Keď sa mladá krásavica k turistovi prebojuje, nasleduje rad otázok: „Odkiaľ si?“, „Kde bývaš?“ a „Čo robíš doma?“. Zbaviť sa dámy je umenie. Recept však existuje. Heslo: „Socialismo o muerte“ – socializmus, alebo smrť – a dáma vám dá pokoj celý večer. Do rána budú navyše o vás po celom kabarete kolovať chýry, že ste mladý komunista zo Západu, teda idiot, alebo, že ste špiceľ, a to sa nemusí vyplatiť.
Hazme una foto, compadre! – Odfoť ma kmotor!
Mimochodom na WC si neslobodno brať peňaženky. Rúčky pekných dievčat vás tam prehmatajú po celom tele. Radšej rýchlo zutekať na pôvodné miesto v bare.
Ženy – cudzinky sú často tiež terčom miestnych mládencov – profesionálov. Mali by postupovať podobne, a nemali by spoznávať nočnú Havanu osamote. Cudzinecké páry nech sa radšej držia pokope.
Turisti sa na Kube sa tešia bezhraničnej imunite, o ktorej môže Kubánec iba snívať. Málokedy vás budú legitimovať, polícia nekontroluje ani prenajaté autá. Kubánec je, naopak, pod kontrolou na každom kroku. Nevynímajúc východy z kabaretov a dievčatá, ktoré pritom počujete plakať. Segregácia ako počas najtvrdšieho apartheidu v JAR.
Taxi, por favor!
Kuba musí byť rajom pre milovníkov starých amerických vrakov. Sú idylické a pohodlné a pripomínajú, že predrevolučné časy museli mať ich pôvab. Nenadarmo ten ostrov miloval Hemingway.
„Tento Opel kúpil môj tato v päťdesiatom štvrtom,“ povedal postarší taxikár. Na otázku, prečo si nemôže kúpiť nové, odpovedal, „pretože treba vládne povolenie“. Kubánska vláda dováža iba obmedzený počet automobilov a bežný smrteľník – revolucionár môže o ňom iba snívať. Aj kvôli povoleniu, aj kvôli cene. Na druhej strane, v Havane vzniklo mnoho štátnych firiem, ktoré ponúkajú taxislužby. Ich vozový park je modernejší, no ceny sa zjednávajú ťažšie.
„Za akú sumu ma odveziete do centra?“
„Päť dolárov, compadre.“
„Si drahý, hermano.“
„A čo si si myslel, tri doláre idú Fidelovi a dva mne.“
„Okej.“
Ďalšou možnosťou je využiť služby mestskej dopravy a povestný camello, náves na kamióne, pripomínajúci ťavu. Tento pekelný stroj jazdí neuveriteľne rýchlo, ale s nebezpečnou slobodou. Často sa zastaví len tak a šofér si odskočí na kávu. Kubánci sú trpezliví a počkajú. Muzika hrá a všetci tancujú. Škodoradostní turisti sa na tom zabávajú.
Kult legendárneho revolucionára argentínskeho pôvodu Ernesta Che Guevaru má na Kube dlhú tradíciu. Táto podoba je z Múzea revolúcie, kde „večnému hrdinovi“ venujú osobitnú expozíciu.
Prenajať si auto je drahé, no ideálne, ak chcete vidieť veľa v krátkom čase. Dostanete najnovší model japonského či kórejského výdobytku techniky. Ďalšie spomienky na časy pred rokom 1989 vám pripomenie rádio. Namiesto muziky vás v niektorých prípadoch zabaví rušička. Cesty sú neudržiavané a stretnete na nich všetko. Bicyklistov, kravy, kone aj pionierov. Diaľnice sú zase plné pomalých a preplnených autobusov či nákladiakov a traktorov. Diaľnice nie sú ohradené plotom, môže sa po nich potulovať aj malé dieťa. Radšej jazdite pomaly.
Nočná jazda cez dediny má svoje čaro. Pripomína počítačovú hru, pri ktorej sa vyhýbate všetkému. Prasatám, psom a bláznivým deťom, niekedy aj starcom. Mnoho kubánskych automobilov má nefunkčné svetlá, nepomýľte si ich s motorkou. Stanice pohonných hmôt sú všade, no po debate s domácimi vám benzín predajú lacnejšie. Mnoho ciest nie je dostatočne vyznačených, nezabúdajte na mapy. V prípade neistoty sprievodcovia odporúčajú zastaviť a počkať si na najbližšie auto, inak sa zatúlate a skončíte v lesoch. Tam salsu nehrajú.
Tuzexy a domáce obchody
Nakupovanie na Kube je záležitosťou pre komunizmu znalých cestovateľov. Kubánske pesos sú nanič. Možno za ne kúpiť iba lacný rum a malý repertoár potravín. Vláda navyše zaviedla prídelový systém. Niekoľko základných potravín je v obchodoch s národnou menou bez prídelu. Opakom prosperity, i keď zamaskovanej, sú Tiendas de Recuperación en Divisas (TRD), teda niekdajšie Tuzexy. Je v nich všetko, ale iba za doláre. Nachádzajú sa všade tam, kde sú turisti. Predavačky sú ochotné, no iba k turistom. V istom stredisku sa snažil do obchodu dostať i jeden domáci, no stráž mu to s dostatočnou silou zakázala.
„Vypadni!“
„Ale mám doláre, prečo ma nepustíte?“
„Povedal som vypadni, nech ťa už viac nevidím.“
„Potrebujem si kúpiť iba niekoľko málo vecí.“
„Ešte jedna veta a volám políciu.“
Mladý Kubánec sa do obchodu nedostal, strážnik sa otočil a cudzincom venoval úsmevy i ochotu. Rovnako sa s Kubáncami zaobchádza aj pri cenách. „Pozri sa, bonboniéra. Stojí tri doláre. Moja priateľka ju miluje, ja jej ju ale nemôžem kúpiť. Jednoducho nemám na to,“ povedal nám mladý José v provinčnom meste Pinar del Rio.
Reštaurácie pre vyvolených
Kubánska strava sa v posledných rokoch výrazne zlepšila. Obsahuje všetky prvky karibskej kuchyne. No opäť iba pre turistov. Ceny v reštauráciách sú astronomické. Priemerná večera v štátnej reštaurácii vyjde na 15 dolárov a osobu. Kubánci sa bežne stravujú v ľudových jedálňach, kde za lístok dostanú ryžu v najrôznejších vyhotoveniach. Na výdatné jedlo drvivá väčšina nemá peniaze. V súkromných reštauráciách tzv. paladares je strava lacnejšia. Majitelia ale nemôžu ponúkať morské potvory. Časté sú kontroly zo strany vládnej inšpekcie, znepríjemňovanie života a nadávky v kuchyni nie sú výnimkou. Takúto situáciu sme zažili v Pinar del Río:
„Dobrý večer súdruhovia, štátna kontrola. Ste spokojní s obsluhou?“
„Áno.“
„Ponúkali vám morské produkty?“
„Nie.“
Vzápätí sa dôležito vyzerajúci kontrolór vytratil do kuchyne a spustila sa hádka. Trvala asi desať minút. Po jej skončení sa majiteľ rozhodol hostí upozorniť, aby opustili paladar. „Prepáčte mi to, ale musím vás vyhodiť,“ povedal majiteľ. Prvýkrát som videl Kubánca plakať. Takýchto situácií je Kuba plná.
Ulice Havany sú poloprázdne iba na chvíľu – v čase povinnej siesty. Tento geniálny vynález dovezený zo Španielska rešpektujú azda všetci, bez ohľadu na svetonázor.
Víťazíme už štyridsať rokov, a nič z toho
„Sila útlaku je veľká a zďaleka nie je namierená iba proti disidentom. Zasahuje aj do tých najzapadnutejších kútov štátu,“ povedal nám René Gómez Manzano, jeden z kubánskych disidentov. Vedel, napríklad, o istom mladíkovi z východnej časti ostrova, ktorého odsúdili na dvadsaťjeden rokov väzenia za to, že zabil vlastnú kravu bez štátneho povolenia. „Zavrieť ťa môžu aj za to, že ti kravu ukradnú,“ dodal.
Komunistický režim neustále oslavuje svoje úspechy. Násilná mediálna propaganda, všadeprítomné revolučné výbory, kontrolóri, tajní agenti, polícia sú najzjavnejšou súčasťou represívneho aparátu. Mnoho Kubáncov vie, že komunizmus nie je výhrou, ale prehrou. „Pozri sa, compadre, ani Veľkú noc tu neoslavujeme. Máme vtedy oslavy víťazstva revolúcie,“ povedal mi mladý Ignacio v havanskej štvrti Vedado v deň komunistických osláv. Z ampliónu sa ozvalo.
„Patria o muerte!“ Vlasť, alebo smrť!
„Hasta la victoria siempre!“ Vždy až do víťazstva!
„Venceremos“ Zvíťazíme!
„Už víťazíme štyridsať rokov a stále nič,“ dodal José a odišiel s ostatnými pioniermi oslavovať.
HAVANA, VIŃALES, SANTA LUCIA, PINAR DEL RIO – BRATISLAVA
Text a foto: JURAJ TOMAGA
