Často sú z domu na dlhé týždne preč. Mnohí z nich prešli so svojimi kamiónmi po európskych, či ázijských cestách stovky tisíc kilometrov, z ktorých si odniesli množstvo zážitkov, ale aj trpkých skúseností. Niektorých tieto ďaleké cesty zocelili, iných zlomili, nejeden však na nich prišiel aj o život. Vodiči kamiónov, napriek tomu, že ide o tvrdých chlapov, sú zraniteľní viac ako hocikto iný.
Prednedávnom prebehla slovenskými médiami správa o Pavlovi Fridrichovi z Prievidze. V januári tohto roku viezol tovar do Kazachstanu. V poriadku ho dopravil na miesto určenia, ale potom akoby sa po ňom zľahla zem. Jeho manželka sa obrátila na políciu, bolo po ňom vyhlásené pátranie, do ktorého sa zapojila aj naša ambasáda. Až po mesiaci vyšlo najavo, že Pavol Fridrich sa na spiatočnej ceste zrazil s neosvetleným autom, utrpel vážne zranenie nohy a je hospitalizovaný v ruskej nemocnici v meste Syzraň na Volge. Jeho kamión bol poškodený tak, že ho nebolo možné dopraviť späť. Vodič sa vrátil domov začiatkom marca. O tom, čo prežil, nechce hovoriť. Nie je však jediný. Viacerí kamionisti na svoje nepríjemné zážitky ciest neradi spomínajú.
Najrizikovejší je Balkán
Najmä na začiatku deväťdesiatych rokov boli pre kamionistov najrizikovejšie štáty bývalého ZSSR. Viacerých prepadli. Iní sa sami stali súčasťou organizovaného zločinu, keď nafingovali krádež tovaru, ktorý predtým načierno predali. Niektorým sa cesta stala osudnou a domov sa už nikdy nevrátili.
Len v rokoch 1996 až 1998 riešila Agentúra pre medzinárodnú cestnú dopravu, ktorá sa zaoberá organizovaným zločinom pri kamiónových prepravách, 350 prípadov spojených s organizovaným zločinom, z toho 80 percent v Ruskej federácii a 10 percent na Ukrajine a v Bielorusku. Zaoberala sa aj šiestimi prípadmi zavraždených vodičov kamiónov na území Ruskej federácie a štyrmi prípadmi nezvestných kamionistov na Ukrajine.
Pád ruských trhov však spôsobil, že tok kamiónových prepráv klesol o takmer osemdesiat percent a presunul sa na západ a juh Európy. Spolu s ním sa presunul aj fenomén prepadov a zmiznutí kamiónov. Dnes je jednou z najnebezpečnejších oblastí Balkán.
„Najproblematickejšie z pohľadu kamiónovej dopravy sú dnes Juhoslávia, Macedónsko a Kosovo, kde je vlastne štátna kontrola v rukách nelegálnych štruktúr. Autodopravcom neodporúčame vykonávať do týchto krajín komerčné prepravy. Pritom je to škoda, pretože cez Juhosláviu je najrýchlejší tranzit do Grécka a táto trasa bola kedysi veľmi využívaná,“ hovorí generálny tajomník združenia cestných dopravcov Česmad Slovakia, Ing. Róbert Domček.
Najprv ma prepadli, potom sme si dali vodku
Prečo je to také rizikové povolanie? Je to jedna z mála profesií, kde zamestnanec firmy manipuluje s veľkými, neraz niekoľkomiliónovými hodnotami, pričom jeho zodpovednosť za ne je relatívne obmedzená. Tí, čo organizujú prepady, teda vychádzajú z predpokladu, že vodič nebude ochotný brániť „vlastným telom“ majetok, ktorý nie je jeho.
Z pohľadu čakacích dôb je česko – slovenská hranica jednou z najkritickejších. Kamionisti tu neraz strávia dlhé hodiny, kým môžu pokračovať v ceste.
Hraničný priechod Hodonín – Holíč, krátko popoludní. Čakacia doba pre nákladnú dopravu, ako ju práve ohlásili v rádiu, je asi desať hodín. Niektorí kamionisti si krátia chvíľu debatami, iní, najmä na konci kolóny podriemkavajú v kabínach, ďalší čakajú na colnici na vybavenie a nadávajú. Trpezlivosť je v takýchto prípadoch vlastnosťou na nezaplatenie.
Slovensko-český debatný krúžok v zadnej časti stojacej kolóny práve tipuje, či sa dostane na druhú stranu hranice ešte dnes. Stačí nadhodiť tému prepadov kamiónov, a dobrá nálada mizne. Nikomu sa nechce hovoriť. „Podľa toho, čo viem, najväčšie problémy boli na Ukrajine,“ povie nakoniec jeden zo Slovákov. „Mne sa to stalo len raz, ale skončilo sa to šťastne. Na parkovisku ma obkľúčila partia vystrihaných chlapov, ktorí ma chceli okradnúť. Po náklade ale asi nešli, lebo si pýtali peniaze. Povedal som im, že u mňa toho veľa nenájdu, že nie som zo Západu, iba zo Slovenska. Neviem prečo, ale nechali ma na pokoji, dokonca sme si spolu zapálili, ešte ma aj ponúkli nejakou vodkou a potom odišli. Celú noc som nespal a aj na druhý deň, keď som pokračoval ďalej, som mal strach. Čakal som, že sa niekde objavia, ale nič. Doteraz som to nepochopil,“ rozpráva muž, ktorý nechce povedať meno.
„Asi majú radi Slovákov,“ usmieva sa vodič kamiónu s českobudějovickou značkou. Jeho vraj už do Ruska nikto nikdy nedostane, ani keby mu núkali neviem aké peniaze. „Zablokovali ma raz na ceste, potom povyskakovali z áut, dvaja zamaskovaní v kuklách ma držali s pištoľami v kabíne a ostatní rabovali. Dokonalá organizácia, ani som si neprdol a v duchu som sa už lúčil so životom. Čakal som, že keď všetko poberú, tak ma zlikvidujú. Nakoniec ma nechali tak a utiekli, pochopiteľne, aj s tovarom. Zostal som tam sám a hodinu som sa nevládal pohnúť, taký som bol šokovaný. Samozrejme, nasledovali opletačky s úradmi, v Rusku aj u nás, keď ma ešte dokonca podozrievali z toho, že som bol s nimi dohodnutý. Na také veci sa nezabúda. To, že tu teraz, alebo aj hocikde inde stojím desať hodín na hranici, je oproti tomu hotová rozprávka.“
Každá krajina má podľa kamionistov svoje špecifiká. V Bulharsku a Rumunsku na nich napríklad organizované gangy nasadzujú prostitútky, ktoré si vraj doslova vynútia, aby ich vodič pustil do kabíny. Tam ho buď okradne, alebo privolá komplicov, ktorí potom zoberú okrem kamionistu všetko. V Turecku je zase bežná prax, že do auta niekto podstrčí drogy. „Najlepšie je ísť v konvoji, nikde nezastavovať, najmä v noci nie a hlavne nie na opustených parkoviskách a odstavných plochách,“ uzatvára český kamionista.
Kamionisti si aj sami spôsobujú problémy
Podľa Dagmar Bollovej, ktorá dlhé roky pôsobí v oblasti medzinárodnej prepravy, si mnohí kamionisti spôsobujú problémy sami. Najmä v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu. „Veľmi dôležitá je príprava na takú ďalekú cestu a tú, zdá sa mi, niektorí vodiči podceňujú. Nestačí iba zbaliť chlieb a klobásu a naliať do kanistry naftu. To sa navyše pri cestách do Ruska ani nerobí, keď tam liter nafty stojí pár korún. Stretla som sa dokonca aj s takými, ktorí cestujú bez mapy, bez znalosti jazyka, zákonov, bez akýchkoľvek vedomostí o tom, čo ich na niekoľkotisíckilometrovej ceste môže čakať. Nevedia, kde sú čerpacie stanice, odpočívadlá, aké rieky, mosty a horské prechody budú prekonávať, ako zvládnu prejazd cez dopravnú sieť veľkomiest a podobne. Navyše, nemali by ani podceňovať, alebo lepšie povedané správať sa povýšenecky k miestnym obyvateľom, čo mnohí robia.“
Dagmar Bollová prešla s kamiónom východnú Európu, Rusko, Bielorusko, Pobaltie, ba aj Kazachstan. „Auta sa nikto ani nedotkol. V noci bolo vždy spoľahlivo chránené na parkoviskách. Len raz nás v ukrajinskom Tarnopole chcel bezdôvodne pokutovať jeden policajt, inak som nikdy žiadnu nepríjemnosť nemala. Aj to stačilo ísť na oblastné vedenie a náčelník dokonca potom poveril vinného policajta, aby nám dal sprievodné policajné vozidlo až za mesto na diaľnicu. Hovorí sa, že v Rusku denno-denne vraždia kamionistov. Ale čo by sa malo potom napísať o Slovensku, kde sa takisto vraždí denne?“
Do rizikových krajín iba najlepší
Združenie Česmad Slovakia ako profesné združenie autodopravcov pomáha aj vodičom, ktorí sa v zahraničí ocitnú v problémoch. Česmad v takýchto prípadoch spolupracuje s partnerskými združeniami. „Bola vytvorená celoeurópska sieť právnikov v oblasti dopravy. Ak sa niekde vyskytne problém, vieme, komu zavolať. Pre niektoré krajiny sú vypracované aj metodické postupy, ako sa problémom vyhnúť. Keď sa už niečo stane, tak v dcérskej firme, v Stellaservise je nonstop služba, ktorá je práve na to, aby sa mohla okamžite zaangažovať, kontaktovať ich cez ambasády,“ vysvetľuje Ing. Domček.
„Zlé veci sa stávajú veľmi často, nielen na východe alebo Balkáne. Týka sa to aj Belgicka, Francúzska, či Veľkej Británie, kde je teraz najväčším problémom ilegálna migrácia. Niekedy sú do nej dokonca zapojené aj posádky trajektov. Pri naloďovaní sa na trajekt je povinnosťou posádky kamiónu opustiť vozidlo a prejsť na hornú palubu. Tým pádom je vozidlo bez dozoru a môže sa doň hocikto dostať. Vodiči to teda radšej nedodržiavajú a jeden z nich sa načierno zašije v kabíne, aby mal aspoň takto auto pod kontrolou,“ dodáva generálny tajomník Česmadu.
A aké majú skúsenosti s rizikovými krajinami? „V Rusku už zločinnosť klesá, to je jednoznačné. Jazdí sa tam teraz už na deväťdesiat percent cez Bielorusko, to ako policajný štát má zas výhodu, že všade na cestách sú policajti. V okolí Moskvy je stále kritické pásmo asi 40–100 kilometrov od mesta, kde dochádza k podvodom, ale aj prepadom. Ale aj tam je toho už menej. Skutočne nebezpečný je Balkán, ale aj Zakaukazsko. Biznis tam je, ale vládnu tam veľmi nejasné pomery. Tam sa môže dopravcovi stať čokoľvek. Máme dohodu, že keď tam niekto ide, po návrate zavolá, čo sa tam deje a na čo si treba dávať pozor. My potom informujeme ľudí, ktorí tam idú. Ale vodiči, keď stoja dlhé hodiny na hraniciach, varia si tam tie všelijaké gulášiky a rozprávajú sa, sú lepšie informovaní ako my. Dobrá dopravná firma nepošle, trebárs na Balkán, neskúseného vodiča. Idú dvaja a vymieňajú si skúsenosti. Najprv jazdia domáce trasy, potom napríklad Česko, Maďarsko, neskôr západnú Európu a tí najlepší potom môžu ísť do rizikových oblastí.“
ANDREJ ŠIMONČIČ
