mieste rovnosť a dôstojnosť všetkých občanov.“ Obmedzenie práva slobodne žiť a pracovať v krajinách Európskej únie je s týmto posolstvom v rozpore.

Tieto vety napísal v úvode svojho listu českému prezidentovi Václavovi Havlovi filozof Václav Bělohradský a vyzval ho, aby túto diskrimináciu odmietol. List, ktorý uverejnili Lidové noviny, prinášame v plnom rozsahu.

Šéf komisárov Európskej únie Romano Prodi priniesol do Česka správu, že občania nových členských štátov budú po istý počet rokov na nátlak Rakúska a Nemecka zbavení jedného zo základných práv občanov zjednotenej Európy, práva pracovať a žiť kdekoľvek v Európe. O práve na slobodný pohyb a pobyt (usídlenie sa) ako o jednom zo základných práv hovorí už Helsinská dohoda, ktorá u nás viedla k vzniku Charty 77.

Je celkom lživé, ak sa táto diskriminácia porovnáva s obmedzením predaja pôdy cudzincom v niektorých oblastiach Európy, pretože ide o celkom inú morálnu inšpiráciu: zmyslom tohto obmedzenia je obrana chudobných a slabých menšín proti bohatým a veľkým väčšinám. Pôdu si napríklad nemôžu kúpiť z etnických dôvodov talianski občania v južnom Tirolsku, ani Nemci v Dánsku. Mravnou inšpiráciou rozšírenia EÚ o stredoeurópske krajiny je náprava dôsledkov rozdelenia Európy, na ktorom nesú najväčší podiel viny Európania. Rozšírením EÚ sa čiastočne zbavujú svojej viny za utrpenie miliónov obetí nacizmu a komunizmu. Na tomto etickom chápaní rozšírenia EÚ musíme trvať, inak stratí svoj historický zmysel.

Neskĺznuť do života v lži

Obraciam sa na Vás s touto prosbou: buďte politikom, ktorý v strednej Európe tejto diskriminácii povie najdôslednejšie „nie“. Nejde iba o občanov Česka, Maďarska či Poľska, tí tieto roky karantény prežijú bez väčšej ujmy; nájdu s pomocou mnohých občanov Európskej únie celý rad spôsobov, ako obmedzenia obísť. Ide o občanov EÚ, aspoň o tých z nich, ktorí vzdorujú ďalšiemu skĺznutiu „diela otcov európskej jednoty“ do života v lži, k pokryteckému vzývaniu európskych hodnôt predstaviteľmi Európy (na slávnostných banketoch s vylúčením hovädzieho mäsa), pričom tí istí politici rovnaké hodnoty v zákulisí bez škrupulí podriaďujú úzkym ekonomických záujmom.

Povedzte ako prvý svoje „nie“ opatreniu, ktoré zrádza etický základ EÚ tým, že podriaďuje občianske práva ekonomickým záujmom istých skupín. Diskriminácia nikdy nič nerieši, naopak, problém, ktorý má riešiť, vždy zhoršuje. Najhoršie je však dedičstvo, ktoré každá diskriminácia, hoci prechodná, zanecháva: ľudia si na ňu zvyknú a ak raz pripustia diskrimináciu ako legitímne riešenie svojich problémov, pripustia ju aj po druhý raz.

Ak sa politici kandidátskych krajín s touto diskrimináciou zmieria ako s „nutným zlom“, zhorší sa kvalita európskej občianskej spoločnosti, vzdiali sa od nás „sen o Európe“. Váš priateľ, francúzsky filozof André Glucksmann napísal, že zjednotená Európa je založená na poučení z masakrov a vojen a že iba z tohto poučenia čerpá svoju politickú legitimitu. Áno, stojí na poučení z európskej minulosti a na jej náprave.

Náprava neznamená teatrálne odprosovanie mŕtvych či ich potomkov; mŕtvi nám už odpustenie nedajú a ich potomkovia nemajú na to právo. Jedinou možnou nápravou je nikdy nezradiť určité idey a ich poradie. Napríklad: najskôr ľudské a občianske práva a potom ekonomické či štátne záujmy.

Holocaust je európska vina

V roku 1989 sme oslavovali dvesto rokov Francúzskej revolúcie. Stáva sa to zriedka: oslavy sa stali samy revolúciou. Európa, roztrhnutá vinou „titanského sna“, ako vravieval Masaryk, sa spojila. Občania EÚ vtedy bez väčších námietok prijali milióny východných Nemcov, a to bez prechodných období. Zdalo sa, že je to definitívny dôkaz novej európskej jednoty. Zdalo sa, že Nemci, poučení vlastnou tragédiou, budú veľkorysí v procese rozširovania EÚ o stredoeurópske krajiny, na ktorých osude mali v tomto storočí najväčší historický podiel.

Zmýlili sme sa. EÚ nedokázala byť ako celok na výške nádejí z roku 1989, nepokúsila sa opäť premyslieť svoje základy, nájsť novú otvorenosť voči množstvu problémov, pred ktoré nás stavia ekologická kríza, ekonomický chaos Tretieho sveta, globalizácia a komplexnosť postindustriálnej spoločnosti. Naopak, európska nomenklatúra ešte viac posilnila bezduchú ekonomistickú interpretáciu Únie, európske domovy sa stali jednotným európskym priestorom, v ktorom sa ľahko presúvajú kapitál a tovar, ale ľudia v ňom iba habkajú.

Ešte mám pred očami dievča z Kodane, ktoré som videl v akejsi reportáži o dánskom „nei“ v referende o zavedení eura. Pred kamerami spálila zástavu EÚ. Bolo mi to vtedy strašne ľúto, ale čoho symbolom je dnes táto zástava? Sen o Európe sa pre primnoho ľudí stáva nočnou morou, nielen pre poľnohospodárov, ktorí už tradične trpia najviac.

Povedali sme, že Nemecko je najväčším vinníkom roztrhnutia Európy na dva tábory, ale svoj diel viny nesieme všetci. Rozpustíme Nemcov v Európe, vravievalo sa kedysi, aby sme sa nemuseli báť ich veľkosti. Darí sa to celkom dobre, ale spolu s Nemcami sa v Európe rozpúšťa aj ich vina. Holocaust je európska vina, nielen nemecká, dnes to všetci pripúšťame.

Pravidlá rastu Rastu

Pripustiť to však znamená, že chápeme aj to, že zlo totalitarizmu nie je už extrémnou podobou povýšenia ekonomických a mocenských záujmov nad tých „mravných a rozumových päť sliviek, podľa ktorých pozná človek človeka“ (Karel Čapek).

Solženicyn toto posolstvo vyjadril nezabudnuteľne, aspoň pre nás, ktorí sme vtedy žili v západnej Európe ako exulanti a najrôznejšími spôsobmi polemizovali s ochotou európskych politikov prijať rozdelenie Európy ako normálnu a nezmeniteľnú skutočnosť. Ak pripustíme, aby sa európske problémy riešili na úkor tých čapkovských „mravných a rozumových piatich sliviek“ pripustili sme opäť podradenosť záujmov ľudských záujmom ekonomickým a politickým (či skôr „politikárskym“).

Budú noví Európania nosiť znak na rukáve?

Na Európsku úniu šialených kráv, na vlaky s odpadkami, ktoré križujú rôzne (dokedy ešte rôzne?) európske krajiny, na hromady spaľovaných ovcí je dnes strašný pohľad. Kauza Zelených, oslobodenie od náboženstva rastu Rastu, sociálna solidarita, občianske záujmy, kultúrne tradície, to všetko je v defenzíve. Uverte mi však, že hoci sa to nezdá, je ešte v Európe dosť ľudí, ktorí proti tejto technokratickej, komisárskej EÚ bojujú; je ich dosť aj vo vládach členských krajín, ale ich hlas je slabý a prehlušuje ho arogantný bľabot „komisárov rastu Rastu“.

Spomínam si, že raz na začiatku osemdesiatych rokov, na jednej z mnohých prednášok, na ktorých sme vtedy v Taliansku šírili idey Vašej knihy Moc bezmocných, jeden z mojich priateľov na otázku z publika – čo si sľubujeme od podpory disidentom? – odpovedal trochu záhadne. „My sa tu všetci očkujeme“ – povedal. Už ho niet, už sa ho nemôžem spýtať, čo mal vtedy na mysli.

Povedal by som to, čo ste toľkokrát pripomenuli: komunizmus bol iba vypuklým zrkadlom hĺbkového smerovania celej západnej civilizácie. Sme proti nemu naozaj zaštepení? Môj dedo by nekŕmil svoje kravy múčkou z pomletých mŕtvych kráv, stačilo by mu k tomu oných „päť rozumových sliviek“, ale rast Rastu sa správa podľa iných zásad.

Je paradoxné, že túto „horkú pilulku“ priviezol do Česka akurát Romano Prodi, ktorého politická kariéra – minister priemyslu v roku 1979, prezident štátneho koncernu IRI v roku 1982 – sa odohrávala v rámci talianskej kresťanskej demokracie. Jej zložitý a rozporný mocenský systém, založený na oficiálnom presadzovaní kresťanských princípov v politike, v skutočnosti však bazírujúci na kontrole obrovského štátneho sektoru, na deľbe „výhod moci“ a nepriehľadných kompromisov, sa v roku 1992 tragicky zrútil. Dôsledky tohto systémového kolapsu so samovraždami a zatykačmi na politikov ešte vždy negatívne podmieňujú taliansku politickú scénu.

Jadro tejto tragédie je očividné: ústupky od etických princípov v mene utilitaristických kompromisov, napríklad v spôsobe financovania politiky, zbavujú politické rozhodovanie zrozumiteľnosti a vyvolávajú revoltu proti politike ako takej. Zdá sa, že Romano Prodi sa z dejín svojej strany príliš nepoučil, ináč by svojim spolukomisárom povedal: „Nie, to nejde, diskriminácia, hoci dočasná, nie je ani etická, ani kresťanská.“ Ak s ním budete najbližšie hovoriť, pripomeňte mu to.

Ľudia mimo obce

Medzi päť čapkovských „mravných a rozumových sliviek“ patrí aj táto: každý Európan musí byť v zjednotenej Európe všade doma, vždy a za všetkých okolností, za akúkoľvek cenu. Áno, cenu. Naozaj sa Nemci zo svojich dejín poučili, keď sa nehanbia Poliakom povedať, že nesmú v krajinách EÚ slobodne pracovať, pretože by to poškodilo nemecké (či rakúske) ekonomické záujmy? Veď to, že kus Európy bol „unesený“, ako napísal Kundera, nie je v žiadnom prípade vinou Poliakov. V technokratickej bezduchej Európe je všetko možné; občania nových členských štátov budú možno po prekročení hraníc mať nejakú doložku v pase alebo znak na rukáve. Pravdaže nie žltý, to by sa nehodilo.

V Európe už pracujú milióny imigrantov z Tretieho sveta, ktorým sa v Taliansku príznačne hovorí „extracomunitari“. V doslovnom preklade: „ľudia mimo pospolitosti“ či „mimo obce“. Zahnala ich sem bieda, ktorú spôsobila predovšetkým neefektívna postkoloniálna politika Európy voči Tretiemu svetu. Dúfam, že sa raz nájde nejaký Ed Fagan, ktorý prinúti podniky (ale i občanov) EÚ, aby vyplatili týmto ľuďom alebo ich potomkom náhradu za lacnú pracovnú silu, ktorú tu museli poskytovať, v rozpore s našou etickou a politickou tradíciou.

Myslím si totiž, že ďalšia z tých piatich sliviek je táto: nijaký človek nesmie byť postavený mimo spoločenstvo, ani symbolicky, ani de facto. Taliansky sociológ Di Masi napísal, že bohatstvo Európy tvoria najmä roboti a „extracomunitari“. Povedal by som, že má pravdu.

Nedávno ma šokovala veta istého nemeckého manažéra, ktorú som kdesi čítal: česká pracovná sila je vraj oveľa kvalitnejšia a celkove lacnejšia ako africká. Vážený pán prezident, prispejte svojou autoritou k tomu, aby Európa nestála na takýchto vetách.

Zámery štruktúr a zámery života

V minulosti Česi za svoju vlastnú dôstojnosť takmer nikdy nebojovali a na českých dejinách to vidieť. Väčšinou si namiesto boja zvolili cestu kompromisných riešení na úkor vlastnej cti. Tentoraz to nevzdávajme. Otázka práv občanov nových členských krajín nie je technickým problémom nejakých „prechodných období“, nevyhnutných na preklenutie asymetrií, ale vecou európskej občianskej cti.

Pritakať tejto diskriminácii by znamenalo skĺznuť ešte väčšmi k bezduchej technokratickej Európe, k väčšiemu mravnému a politickému pokrytectvu. Spoločné „nie“ stredoeurópskych krajín vyústi do konfliktu s „mocnou štruktúrou“ – len si spomeňte, s akou aroganciou uvalila EÚ na Česko sankcie za smiešne kvóty na jablká, naozaj smiešne v porovnaní s dotovaným poľnohospodárstvom EÚ.

Nie je konflikt medzi „intenciami života a intenciami štruktúr“ najväčšou témou Vášho života? Áno, vzdorovať arogantným komisárom nebude ľahké, bude treba čeliť zastrašovaniu a vydieraniu. Ale hodnoty, o ktoré sa politici kandidátskych krajín budú prieť s komisármi EÚ, sú totožné s tými, kvôli ktorým chceme byť súčasťou EÚ. Tak veľa sa predsa od roku 1989 nezmenilo, aby to v Európe už nikto nepochopil.

Pán prezident, v mene toho, čo v Európe znamenáte, staňte sa symbolom tohto „nie“.