V tej chvíli už na nás padal rádioaktívny prach priviaty vetrom z Černobyľu, ale ja som si ešte stále kládol pochybovačnú otázku, či nie je moje zhnusenie režimom prehnané, keď v ňom celkom evidentne dokážem byť aj šťastný.
Večer som si ako obvykle pozrel viedenské správy, tie však boli veľmi neobyklé. Radili v nich ľuďom, aby ostali doma, zatvorili okná, nejedli čerstvú zeleninu, nepili čerstvé mlieko a živili sa konzervami. Radili im, aby žili nezdravo, ak chcú ostať zdraví. Tie správy ma dojímali a Rakúšanom som po prvý raz závidel čosi iné než slobodu. Závidel som im starosť ich štátu o zdravie a životy občanov.
Pretože u nás štát v televízii tvrdil, že netreba podliehať panike a nič mimoriadne sa nedeje. Deti v škôlkach sa povinne hrali vonku na piesku, aby rodičom ukázali, že sa netreba báť. Štát sa spoliehal na to, že ľuďom ani na um nepríde, že by bol taký zvrhlý a riskoval zdravie ich detí v mene ideológie. Tá totiž stála na tom, že režim je rovnako dokonalý ako jeho atómové elektrárne a zlyhanie je preto v oboch prípadoch nemožné.
Lenže presne to, čomu mnohí dodnes nechcú uveriť, štát urobil. Riskoval zdravie svojich občanov tvrdiac, že socializmus a katastrofa sa vylučujú. A každý, kto nechal svoje dieťa doma a jedol konzervy, riskoval, že režim si ho zapíše ako zlého občana, ktorý svojmu štátu neverí.
Až do Černobyľu som si kládol pochybovačnú otázku, či nie je moje zhnusenie režimom prehnané a či nepodlieham až príliš svojmu osobnému sporu s ním. Až Černobyľ mi musel odhaliť to, čo som si dovtedy nechcel celkom pripustiť. Že štát si sám seba cenil viac, než ľudí, ktorí v ňom žijú, a to bez ohľadu na to, či sú komunisti alebo disidenti. Černobyľ odhalil najhlbšiu podstatu režimu, v ktorom sme žili – jeho neľudskosť. A to, že sme v ňom vedeli byť aj šťastní, s ním nemalo vôbec nič spoločné.
Autor: Martin M. Šimečka
