Bol pondelok, na bratislavskej Novej scéne začínal generálkový týždeň, ktorý sa zavŕši dnešnou a zajtrajšou premiérou. Miro Noga stál v zákulisí a čakal, kým režisér Vladimír Strnisko dá pokyn na začiatok skúšky. Vyzeral unavene. Skúša sa dvojfázovo, v divadle je od deviatej do tretej a od šiestej večer znovu. Navyše, po prvý raz mal na sebe kostým a zistil, že mu ušili malé topánky. Jožo Pročko, jeho alternant, vyzeral oveľa sviežejšie. Topánky mu sadli, no najmä, na skúškach trávil menej času než ostatní, lebo „bavič“ je charakteristický aj tým, že má množstvo záväzkov súčasne. Teraz však disciplinovane sedel v hľadisku. Teda sedel – neobsedel! Najprv si stiahol nohavice a nadšene predvádzal, aké krásne ružové trenírky mu navrhol kostýmový výtvarník Milan Čorba. Po chvíli boli trenírky na očiach zase, tentoraz nechcene. Keď sa herec opäť usádzal na sedadlo, úzke nohavice rupli. Nedal sa vyviesť zmiery, skoro pyšne otrčil dieru kostymérkam v zadných radoch, až potom si konečne sadol a sledoval, čo sa deje na javisku. Neobsedel však ani Vladimír Strnisko. Každú chvíľu odbiehal od režisérskeho pultu tesne pod javisko, dbal na každé gesto, ktoré malo podčiarknuť význam repliky. Jednoducho, vládla tam typická skúšobná atmosféra. Pre Novú scénu však predsa len trochu netypická. Pretože po piatich muzikáloch sa tu po dlhom čase rodilo činoherné predstavenie.Činohra a Strnisko sa vracia

Dnes a zajtra je na Novej scéne premiéra dramatizácie slávneho satirického románu Iľfa a Petrova Dvanásť stoličiek v úprave a réžii Vladimíra Strnisku. V tlačovej správe k predstaveniu sa píše, že s činohrou prichádza divadlo preto, že si to vyžiadali kritické hlasy, no až pokladnica odpovie, čo na to publikum. Je pravda, hľadisko Novej scény spoľahlivo plnia Hamlet, Niekto to rád horúce, Kubo či Beatles. Ľudia sa chcú baviť a Nová scéna má renomé hudobno-zábavného divadla. Môže s takto naučeným divákom súperiť činoherná inscenácia? To bola otázka, ktorú sme položili režisérovi.

„Na Novej scéne vždy bola opereta a my, keď nám zrušili Korzo, sme boli v činohre. Hral sa Hamlet, Tri sestry, Mizantrop, teda klasický repertoár, v sedemdesiatych rokoch sa tu vlastne potvrdzovala sila zrušeného Korza. Takže to vedľa seba môže existovať, len to musí byť dobrá opereta, dobrý muzikál, dobrá činohra. Možno na jedno chodí jeden divák a na druhé druhý, ale často chodia obaja diváci na jedno aj na druhé, nemyslím si, že sa to vzájomne vylučuje. Z Novej scény som odišiel pred štrnástimi rokmi, keď sa tu ešte hrala činohra. Po 89-om sa však činohra hrala menej a menej až sa temer prestala hrať. Je to škoda, lebo bratislavské divadlo stratilo pre činohru takzvané veľké javisko a ostalo len DPOH, čo je na hlavné mesto málo. Ďalšia činohra práve na takomto javisku je v Bratislave veľmi potrebná. Aby to bolo ako kedysi, keď bol medzi SND a NS permanentný tvorivý dialóg.“

Po odchode z Novej scény režisér Strnisko tvoril v Astorke, Slovenskom národnom divadle, v Štúdiu S, pôsobil tiež v Prahe, v Poľsku, Maďarsku, USA. Na Novú scénu však prichádza až po dvadsiatich rokoch. Ako prežíva návrat? „Čo sa týka NS, nie je to žiadna nostalgia. Najmä keď s ľuďmi, s ktorými som vtedy pracoval, som sa ako so spolupracovníkmi nikdy nerozlúčil. Roky, ktoré som tu prežil neboli najradostnejšie, ale na druhej strane som tu zažil aj množstvo nezabudnuteľných humorných až groteskných situácií, takže o nostalgii sotva môže byť reč.“

Nedočítateľné knihy

Hoci Dvanásť stoličiek vybrala režisérovi dramaturgia, Vladimír Strnisko rád kývol, lebo tento román chápe ako kultovú knihu svojej generácie. „Čítali sme ju na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Bol to zázrak, že sa preložila do slovenčiny, že sme sa k nej vôbec dostali. Cez ňu sme objavovali svet v ktorom sme žili, dodnes ju považujeme za jeden z najznámejších a najväčších románov svetovej literatúry.“

Ako divadelník sa Strnisko so „stoličkami“ tiež nestretáva po prvý raz. Ešte v roku 1965 bol dramaturgom predstavenia, kde účinkoval napríklad Július Satinský. Bol to vlastne jeden z prvých pokusov ľudí neskôr zoskupených okolo legendárneho Korza robiť profesionálne divadlo. Aké to bolo, keď sa teraz po rokoch k románu znovu vrátil? Čítal ho dnes inak ako vtedy? Čo ho najviac zaujalo? „Je to podobné, ako keď si znova a znova čítate Švejka, alebo Dona Quijota. Každú generáciu oslovujú iné skutočnosti. O románoch, ktoré som spomínal, si každý myslí, že ich pozná a pritom ich vlastne čítal málokto. Myslím to tak, že ako človek dozrieva, prechádza z jednej etapy života do druhej, vždy ich vlastne potrebuje čítať nanovo. Aj ja teraz objavujem polohy a roviny, ktoré som ako dvadsaťročný zďaleka nevidel a nechápal tak, ako teraz. No text ma šokoval ani nie tak aktuálnosťou, ako úžasným humorom, ktorý kladie knihu absolútne na špičku svetového humoristického románu. A Dvanásť stoličiek patrí do svetovej literatúry aj svojou schopnosťou vytvoriť charakter a typ takzvanej večnej hodnoty.“

Pročko veľká neznáma

Nejedného zrejme prekvapí, že v hlavnej role veľkého kombinátora a mystifikátora Ostapa Bendera s Mirom Nogom alternuje Jožo Pročko. Vyštudoval herectvo, nejaký čas pôsobil v Trnavskom divadle, ale už divadlo nehráva (s výnimkou komédie Jano a Jana v divadle West, čo je skôr ľudová zábava) a s veľkým úspechom sa prezentuje ako televízny bavič. Joža Pročka buď ľudia milujú – a je ich dosť, svedčia o tom jeho opakované suverénne víťazstvá v anketách obľúbenosti – alebo odmietajú.

Ale aj tí najväčší odporcovia nemôžu poprieť jeho spontánnosť, schopnosť okamžitej improvizácie, vodotrysk nápadov, prirodzenosť. Už dávnejšie sa preto vynorila otázka, že by bolo celkom zaujímavé vidieť, čo by si s ním počal skutočný divadelný či filmový režisér, ktorý by mu dal možnosť prejaviť sa aj inak. Teraz je to tu, a vzhľadom na Pročkov temperament ani na Novej scéne netušia, čo z toho vzíde. To ukáže až kontakt s publikom. Všetci sú vraj zvedaví.

Na túto tému sme sa chceli porozprávať aj s ním. Najprv síce súhlasil, ale potom hneď po skúške z divadla zmizol, ponáhľal sa za iným záväzkom. A tak sme sa o ňom rozprávali bez neho.

Vladimír Strnisko: „Pôvodne som mal nápad, že všetko budú hrať baviči – televízni, rozhlasoví – lebo je to zvláštna kategória, ktorá teraz vzniká. Majú svoje čaro, zvláštnu sugesciu. Nemohli by byť bavičmi, keby nemali fluidum komikov a klaunov. Čo nám v tom však bránilo, boli časové obmedzenia, lebo sú veľmi vyťažení. Jožovi Pročkovi verím, viem, že má dispozície komického herca a bol by som rád, keby som ho priviedol k tomu, čo som si predstavoval. Či sa naozaj uskutočnilo stretnutie herca a režiséra a do akej miery je úspešné a zmysluplné, nech rozhodne divák.“

Ako to všetko dopadne, netrúfa si dopredu odhadnúť ani Miro Noga. „Priznám sa, bol som alternáciou mierne šokovaný, ale vzal som to ako hodenú rukavicu. Jožo je totiž na postavu Ostapa Bendera výborný typ. Uvidíme, či sa mu podarí spracovať text v režijnej koncepcii Vlada Strniska. Hoci Vladimír Strnisko chcel, aby obe koncepcie našej postavy boli rovnaké, Jožo sa odkláňa už svojím naturelom, spôsobom hrania, väčším sklonom k improvizáciám. Ja sa snažím ísť presne v línii, ktorú chce režisér, on je iný. Plný okamžitých nápadov, mnohé sa dajú kúpiť, niektoré treba utlmiť, každopádne, pri skúšaní je to veľmi inšpiratívne. No práve jeho spontánnosť bude možno trochu šokujúca pre hercov, keď s ním už budú hrať. So mnou sú zvyknutí, že je všetko presne tak, ako sme si povedali na skúškach, kým Jožo ľahko vybočí z línie. Sám som plný očakávania, čo z toho vylezie.“

Neverný Noga

Miroslav Noga je síce v divadle Astorka od jeho vzniku, sem – tam mu je však neverný s Novou scénou. Začalo to Revízorom, neodolal, keď mu Stano Párnický ponúkol Chlestakova. Titul sa však kvoli zmenám v spoločnosti aj na NS na repertoári príliš dlho neudržal. Na rozdiel od druhej avantúry, muzikálu Niekto to rád horúce. Možnosť hrať, spievať a tancovať so svojím „kolegom“ Skrúcaným pod režijným vedením Milana Lasicu v dnes už kultovom diele, to sa neodmieta.

No a so „stoličkami“ si Miro Noga začal s Novou scénou do tretice. „Teraz som do toho šiel kvôli Vladovi Strniskovi. Keby mi túto rolu ponúkol v inom divadle, zobral by som to tiež. S ním som si prežil svoje herecké začiatky, keď som kedysi dávno prišiel na Novú scénu. Vo vtedajšom Štúdiu Novej scény sa okolo neho grupovala partia, vlastne neskôr sa z nich stalo gros Astorky, a robili spoločne veľmi zaujímavé predstavenia. On mal vždy team hercov, ktorí absolútne cítili, čo chce, hlavne pri klasických textoch, ktoré ako jeden z mála režisérov vedel zosúčasniť a aplikovať na dnešnú dobu. Stoličky sú teda pre mňa návratom k jeho režijnému vedeniu, k hereckej škole, na ktorej som vyrastal. Akurát, som rád, že som sa už prepracoval až k hlavnej role, lebo kedysi ma obsadzoval do menších postáv a tie hlavné hrali Lasica, Labuda, Zednikovič.“

Zlaté teľa a Dvanásť stoličiek boli romány, ktoré si Miro Noga zamiloval už ako gymnazista. „Text napísaný v roku 1928 zmapoval nástup socializmu. Ako povedal režisér na skúške, po týchto dvoch knižkách by už o socializme nemuselo byť nič napísané. Jasne ukázali, že z feudalizmu skočiť rovno do socializmu, to sa jednoducho nedá. No a Ostap Bender je síce negatívnou postavičkou, ale vzhľadom na vývoj v bývalom Sovietskom zväze, socializmus si takéto negatívne postavy, využívajúce hlúposť systému, vyslovene zaslúžil. V dnešnej dobe však Ostap Bender vyznie na Slovensku ešte viac negatívne, lebo takýchto ľudí sme tu po revolúcii mali tiež dosť. Drzosť, využívanie a zneužívanie, mystifikovanie, vytváranie strachu a manipulácie ich dostalo na vysoké miesta a k obrovským majetkom, ktoré si veľmi šikovne legislatívne ošetrili a dnes s tým nevieme pohnúť. Takéto typy sú dnes veľmi aktuálne, takže je o čom hrať aj pre generácie, ktoré už nemajú ani predstavu, čo to bol NEP.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ

FOTO – CTIBOR BACHRATÝ