BRATISLAVA. Príbehov, keď mladí ľudia na počítačoch niekde doma vymysleli nový softvér či stránku alebo dokonca celý biznis, je na Slovensku niekoľko. Gabriel Závodský využil internetový blog, aby si našiel prácu napriek tomu, že je čiastočne hendikepovaný.
Aké sú sankcie za to, že firma nezamestnáva dostatočný počet telesne postihnutých, ako to stanovuje zákon? pýtam sa jednu z prvých otázok mladého právnika. „Ani ministerstvá nezamestnávajú počty, ktoré stanovuje zákon, oplatí sa im to, pretože zaplatia sankcie, ktoré idú zo štátnych peňazí,“ vysvetľuje Gabriel.
Myslí si, že hlavný problém nie je v tom, že firmy zákon nedodržiavajú. Problém je hneď v Zákonníku práce, ktorý postihnutým pomáha až príliš. „Ak má firma telesne postihnutého človeka, môže ho prepustiť len po udelení súhlasu od úradu práce, a to je problém.“ Zákonodarca podľa neho zakonzervoval stav pre tých, ktorí sú zamestnaní, ale neumožnil ďalším postihnutým sa zamestnať.
Hovorí, že zamestnávateľ dnes potrebuje flexibilitu, keď im niekto nesedí, pošlú ho preč. To je trh. A pri telesne postihnutom si to tak ľahko pre zákon nemôžu dovoliť, lebo by mali zbytočné naťahovačky s úradom práce.
Rozmýšľam, či niekedy nechcel Gabriel využiť svoju nevýhodu a ponúknuť ju firme ako benefit, že im zvýši kvóty a zlepší imidž. „Samozrejme, ale musíte im to sám navrhnúť, oni by sa neodvážili ani spýtať,“ hovorí. Ale nezaberalo ani to.
Kontrola blogov je bežná
Mladý právnik otvorene priznáva, že to, že si vytvoril blog, malo svoj účel. „Všetko je cielene, aj ten blog bol cielený,“ hovorí 27ročný Novozámočan dnes žijúci v Bratislave, kde si po štyroch mesiacoch hľadania a chodení z jedného pohovoru na druhý našiel prácu.
„Neveril som, že je pre mňa také dôležité byť zamestnaný a že hľadanie si práce bude mať taký dosah na celý môj život.“
Keď už bol zúfalý z hľadania, kamarát mu poradil, aby si písal blog, lebo zamestnávatelia si preverujú aj blogy, či majú kandidáti dobrý prejav.
Aprílový blog napísal Gabriel s témou No a čo? No a čo, že som postihnutý?
„Moje detstvo sa špeciálne nelíšilo od detstva ostatných. Bolo to najmä tým, že som nechcel. Výsmechy a skloňovania slova krivý som sa naučil časom úplne ignorovať. Dokonca som sa naučil z postihnutia aj ťažiť,“ píše na blogu o tom, že nikdy svoj hendikep tragicky nebral.
„Nepríjemné je však hľadanie zamestnania. Tu sa s predsudkami stretávam stále. Idem na pohovor k renomovanému slovenskému advokátovi. Pohovor so mnou robí jeden z jeho (asi) koncipientov. Zo začiatku nerozumiem, prečo sa ma pýta, či mi nebude prekážať, že musíme ísť o poschodie nižšie. Zaplo mi až na druhýkrát, o čo vlastne ide.
V ďalšom blogu Gabriel Závodský opisuje, ako chodil z pohovoru na pohovor, aké druhy pohovorov zažil a ako sa mu postupne začalo zdať nepochopiteľné, že s vyštudovanou školou, dobrou angličtinou, sa nemôže zamestnať. Žeby to bolo mojím postihnutím? Začal uvažovať.
Ani po pohovoroch, kde s ním boli spokojní, sa mu neozvali. „Pohovory sa najlepšie vyvíjali vtedy, keď personalista prišiel a ja už som sedel.“ Hovorí, že keď ho odprevadili a odchádzal, videli, že ťažšie chodí, a už sa neozvali.
Za polovičné odvody
Dokázať priamu súvislosť, že ho neprijali pre postihnutie, nemôže. „Keby som mal dôkaz, dám ich na súd.“ Gabriel sa porovnával s ľuďmi, ktorí sú zdraví a nemajú také výsledky ako on. Oni sa zamestnali a on bol stále len „štatistom“ na pohovoroch. „Taký neschopný nie som.“
Po štyroch mesiacoch a niekoľkých desiatkach pohovorov našiel Gabriel inzerát, že advokát hľadá koncipienta. Po toľkých pohovoroch si už pri posielaní životopisu hovoril, že ide o ďalší do počtu. „Zavolal mi priamo advokát, môj dnešný šéf,“ píše začiatkom novembra.
Povedal mu, že z jeho blogu má pocit, že je nahnevaný na celý svet a že ak chce, on mu šancu dá, ale výnimky nebude robiť žiadne. „Pohovor bol v stredu večer a vo štvrtok ráno mi volal, že môžem nastúpiť,“ hovorí.
Zamestnali ho ako každého iného zamestnanca. Advokátska kancelária, kde pracuje, nie je taká veľká, aby museli zamestnávať istý počet postihnutých, čiže výhodu z neho nemajú. „Dobrovoľne z vlastnej iniciatívy som prišiel za šéfom, že tu je môj ZŤP preukaz, prefoťte si ho a budete platiť len polovicu zdravotných odvodov,“ hovorí a myslí si, že to je jediná výhoda, ktorú jeho zamestnávateľ za neho má. Hoci ani na tú sa špeciálne nepýtal.
Pohovory sa najlepšie vyvíjali vtedy, keď personalista prišiel a ja už som sedel.
