Inscenácia kultovej ruskej rozprávky v réžii Svetozára Sprušanského je viac-menej vernou kópiou filmovej predlohy.

Aj ja som tam bola, pivo aj vodku som pila. Na Mrázikovi, kde inde. Takto štýlovo by sa dala začať recenzia nového predstavenia na bratislavskej Novej scéne.

Mrázika ste už mohli vidieť tisíckrát, a predsa si ho pôjdete pozrieť znova. Aj do divadla. Stačí, ak len preto, aby ste svoje obľúbené filmové postavičky, ktorých mnohí predstavitelia dnes už nežijú, videli stelesnené v podobe povedzme vám známejších hercov.

Hlavní hrdinovia sú dnes rovnako oblečení, namaľovaní, scény vás zaplavia červenými koženými čižmami, typickými kostýmami. Repliky hercov majú dikciu prebratú zo slovenského filmového dabingu, akurát, že napríklad Ivan Letko, ktorý dal vo filme nezabudnuteľný hlas Babe Jage, je teraz na scéne Mrázikom, a tomu zrazu v hlase chýba ten povestný dobrotivý tón.

Podobné nenápadné nuansy v tónoch hlasov chvíľami posúvajú divadelnú rozprávku až do mierne parodickej roviny.

Asi takej, že malé deti si to nevšimnú, ich rodičom to veľmi nechýba a puberťáci majú svoje premakané paródie na túto rozprávku už dávno vymyslené. Všetci spolu hlavne čakajú na kultové hlášky ako napríklad „slniečko, nevychádzaj, potrebujem dopliesť ponožtičku“, „Je ti teplo, dievčička? A čo ti šije starý?“ alebo „Chalúpka na stračej nôžke ku mne čelom, k Ivanovi chrbtom!“.

Overená klobása

Cieľ inscenátorov sa teda v zásade vydaril: podarilo sa naštudovať rozprávkový scenár s pesničkami tak, ako ho z filmu všetci poznáme a ako takmer s istotou priláka každého nielen v predvianočnom čase.

Keďže sa držali aj pôvodnej predlohy, starček, Nastenkin otec, je už po smrti a neobjavia sa ani úlisní zbojníci s lietajúcimi kyjakmi. Hudbu doplnili niekoľkými novými pesničkami a obohatili vcelku vkusnými tanečnými vstupmi.

Pekný výkon podala Karin Olasová. Jej Nastenka dobre spieva, zachováva si potrebnú dávku naivity, ale nepôsobí nahlúplo a v tvári má prirodzenú veselosť. Radomír Milič bol Ivan ako vystrihnutý z rozprávky. Vďačné úlohy Marfy a macochy s prehľadom zvládli Andrea Kiráľová (klobásou sa napcháva naozaj s chuťou) a Jana Valocká, boli vtipné a správne naduté. Primerane pripečený bol aj ženích, čo prišiel na pytačky a v úlohe rozprávačky dôveryhodne pôsobila Eva Rysová.

Z tanečných výstupov sa na javisku krásne vynímal tanec labutí.

Škoda orechov

Scéna podčiarkovala tradíciu starej ruskej drevenej dediny. Prechod z reálneho do rozprávkového sveta efektne vyriešil zadný plán javiska – les visiacich pohyblivých kmeňov stro­mov sa prispôsoboval pohybu a trasám prichádzajúcich a odchádzajúcich postáv či tanečníkov.

Škoda atraktívneho motívu Marfinho lúskania orechov. Možno práve s ním sa dalo viac pohrať, pokojne aj na úkor vernosti predlohe. Napokon, aj na­miesto chodiacich stromov, ktoré Ivana sprevádzali v lese, sa na scéne objavili tanečníci v strieborných kostýmoch koz­mického strihu.

A keď sme už takí rozmaznaní – efekt mrazu a zimy dosahovali inscenátori dymom, čo veľmi neprispelo k romantike celého príbehu. Vôbec sa nechumelilo.

Zmysel bez hľadania

Mrázik na Novej scéne je kúskom, ktorý dokazuje, čo všetko si môžeme dovoliť, keď chceme ukázať, že nám (najradšej v čase Vianoc), ide v divadle aj o deti. Protagonisti inscenácie sa pri práci bezpochyby úprimne bavili a v naštudovaní tejto predlohy nachádzali zmysel aj bez toho, že by ho bolo treba hľadať.

Čo je však na celom Mrázikovi dnes najzaujímavejšie, je osud a dielo jeho autora – rusko-sovietskeho dramatika Nikolaja Erdmana. Rozprávkový scenár k rovnomennému filmu, napísaný a nakrútený ešte v prvej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia, je len malou, a podľa mnohých jeho priateľov iba zanedbateľnou odrobinkou z jeho rozsiahlej strhujúcej tvorby.

A čo ti šije, starý?

Ani štyridsať rokov nestačilo, aby sa na filmového Mrázika zabudlo.

Filmová Nastenka je už dávno vážená pani. Natalija Sedychova má dnes 60 rokov a možno teda aspoň ona vie, prečo je Mrázik taký populárny. Príbeh predsa veľmi originálny nemá. Babu Jagu, zlú neprajnú sestru a zakliateho mládenca poznáme aj z iných rozprávok.

Ale táto je špeciálna - žeby preto, že je taká škaredá? Všetky príšerky sú poctivo vyrobené a namaskované. Dokonca ani pri Ivanovi, budúcom ženíchovi, sa nedá povedať, že je pekný. A zrejme najobľúbenejšou časťou z celého Mrázika je seansa s orieškami. Bez akéhokoľvek ženského šarmu a nehy ich s ľahkým nadhodom lúska a požiera zohavená Marfa.

Mrázika nakrútili v roku 1964 a u nás sa doteraz stále vysiela. Každý rok, vo vianočnom čase. Možno, že trochu viac ako deti ho má rada generácia Husákových detí, ktorá ho veľmi rada cituje („A čo ti šije, starý?“).

Ona ešte zažila, ako sa do kina chodilo na povinné projekcie sovietskych filmov. Mohla k nim získať prirodzený odpor, ale pri Mrázikovi sa nemusela báť. V 90. rokoch chodievali bratislavskí študenti, viac­menej z recesie, ale pravidelne do filmového klubu 901 a tam sa v bezpečí pozerali. Pretože v Mrázikovi im žiadny hrdinský ideál nehrozil.

Ak, tak len vskutku rozprávkový.

Kristína Kúdelová

Recenzia/divadlo

Nikolaj Erdman: Mrázik

Texty piesní: J. Štrasser, hudba: N. Budaškin, J. Selčan

Choreografia: T. Krivošík

Scéna a kostýmy: A. Grusková

Réžia: Svetozár Sprušanský

Hrajú: Róbert Halák (Radomír Milič), Karin Olasová, Ivan Letko, Jana Valocká a ďalší

Premiéra: 14.11. na Novej scéne v Bratislave