Keď som v obchode načiahol ruku za novým albumom Nicka Cava & The Bad Seeds, predavač - jeho fanúšik - ma ihneď varoval: To ani nemusíš brať, je to pomalé, bez dravosti, iba husle, klavír, skrátka nuda! Zaváhal som. No napokon som spravil to, čo robím zakaždým. Otvoril som booklet, aby som si prezrel zostavu muzikantov a nástrojov, ktorá takisto veľa napovie. Nick Cave (spev a klavír), Mick Harvey (gitara), Blixa Bargeld (gitara), Thomas Wydler (bicie), Martin P. Casey (basa), Conway Savage (organ), Warren Ellis (husle) a Kate a Anna McGarriglové (vokály)! Tieto dve dámy sú vynikajúce kanadské pesničkárky. Ich ostatný album McGarrigle Hour vychválili recenzenti na celej zemeguli. Moja otrasená dôvera sa premenila na veľkú zvedavosť.

Presne takýto album som od Cava očakával. Pretrhnutie súvislostí s tínedžerskou undergroundovou scénou, ktorá v posledných rokoch trpí podvýživou, pozérstvom a diletantstvom. Zdá sa, že Cave má plné zuby záplavy hlučnej a primitívnej hudby, ktorá v nás každodenne ubíja schopnosť rozoznávať skutočné umenie od predstieraného. Nick sa postupne posúva od počiatočného chaotického hluku (Birthday Party) k lyrickým baladám.

Nový album otvára pieseň As I Sat Sadly By Her Side a hneď nasleduje naliehavý a dramatický výraz i melodika, prvky typické pre Cava. Klavírne pasáže sú páčivé a romantické ako od Jiřího Maláska. Bubeník hladká blany metličkami. Komorná, barová nálada má napätie, udržované nenápadne nervóznou hrou na basu a clivými, trošku dramatickými tónmi huslí. O nude nemôže byť reč. Cave má každý tón dôkladne premyslený. Druhá skladba And No More Shall We Part má veľmi pomalé tempo. Klavír v pozadí len nedbalo žblnká, ako kvapky vody, keď padajú z odkvapovej rúry do kaluže hodinu po daždi. A Cave vzlyká, vkladá do hlasu všetky emócie.

Love Letter je uspávanka. Sláčiková sekcia znie ako v banálnom filmovom príbehu o láske. Keby túto pieseň spieval nejaký sladký estrádny spevák, možno by mi povolili nervy. No Cave banálnosť mení na ponurú drámu s nádychom sebairónie. Veď je, ako tvrdí, v podstate veselý chlapík. God Is In The House má kvalitu francúzskeho šansónu a text i prejav pritiahnutý za vlasy. Môžete si vychutnať morálku vkrádajúcu sa do Bieleho domu i homosexuálov a lesbičky, ktorí sa potĺkajú po uliciach moderného veľkomesta. Samozrejme, občas nechýbajú ani tvrdšie, rockové gitarové pasáže. Napríklad Jefferson Airplane bzučí v gitarovej medzihre v modlitbe Oh My Lord. No mne sa Cave najviac páči v temných baladách. Tá ponurá lyrickosť mu svedčí.

Napríklad v skladbe The Sorrowfull Wife, ktorá sa začne ospalo a skončí burácavo. Škoda, že Cave nedal väčší vokálny priestor sestrám McGarriglovým. V podstate nemali možnosť ukázať, čo vedia. Asi išlo skôr o spoločné trávenie času spriaznených duší, než o ozajstnú výpomoc.

Cave smeruje stále viac do podobného hudobného sveta, ako spomínané dve dámy a ich kolega Leonard Cohen. Čo tam po móde! Dôležitý je základ - dobrá pesnička a originálna interpretácia. Cave má v súčasnosti vo vrecku obidve prednosti.