Daniel Brogyányi, výtvarník

Nerozlišujem dni na pracovné a víkendové. Pre mňa má každý deň svoj názov. Je samozrejmé, že niektorý deň, napríklad nedeľa, môže byť trochu slávnostnejší už len preto, že sa ako rodina stretávame u mojej mamy na obede.

V sobotu a nedeľu vstávam rovnako ako v pondelok, utorok, stredu, štvrtok a piatok. A neustále premýšľam nad tými istými vecami ako v pondelok, utorok, stredu, štvrtok a piatok. To znamená, že moje problémy nosím toľko v hlave, až kým ich nevyriešim, ako napríklad dispozičné riešenie domu, koncepciu môjho nového výstavného súboru či technické riešenie spojovacích prvkov posuvných žalúzií na dome.

Takisto ma neustále trápia aj medziľudské vzťahy či spôsob komunikácie. Po týchto mojich hlbokých úvahách je môj pes Hugo, írsky vlkodav, vyvenčený a musím akútne riešiť problém, čo spravím s jeho veľkou kopou autorského produktu, keďže som si nevzal vrecko a on si svoj produkt umiestnil priamo pred susedovu bránu. Prichádzam domov, raňajky sú už pripravené.

Po raňajkách väčšinou pracujem v ateliéri so synom, ktorého momentálne pripravujem na prijímacie pohovory na vysokú školu. Doobeda ešte stihneme urobiť pár záberov fragmentov modernej architektúry v Bratislave a niekoľko reportážnych portrétov bezdomovcov, ktorí sa nechajú vďačne fotografovať za dvacku a žiadajú nás, aby sme uviedli do článku, že sa volá Krokodíl Dandy, ktorý preplával Níl. Obed stíhame neskoro, až okolo druhej, krátka siesta, partia šachu s bratom, ktorú sa, samozrejme, snažím skoro vždy vyhrať, dlhá prechádzka so psom a deň sa končí prácou v ateliéri do neskorých nočných hodín.

Nedeľa prebieha podobne ako sobota, s výnimkou už sponínaného obeda u mamy a večernou hrou squashu so Šalátom. Šalát je môj priateľ, toto meno som mu vymyslel ja. No má to malý háčik, a to taký, že aj on mňa volá Šalát, čo by vlastne neprekážalo, pokiaľ by ma jeho mama neponúkla jedlom so slovami: „Ale pán Šalát, veď sa nehanbite, ponúknite sa.“

Nedeľný obed je dosť komplikovaný proces, má svoje pravidlá. Vždy si jeden z členov rodiny môže vybrať, čo bude mama variť. Ako napríklad: naturky, koložvárka, francúzske zemiaky, plnená paprika, mäso na kyslo s karamelovým zósom a kolienkami, ako múčnik tortové palacinky, jablkovo-tvarohová štrúdla, a polievka býva vždy zázračná. Neviem, čo tam všetko mama dáva, ale takú dokáže urobiť len ona. To sa týka hovädzej a slepačej polievky. A tieto jej dokonca nikdy neprihoreli. Horšie je to s fazuľovou, tam má zakázané dávať klobásu. Nikdy to nedodrží. Mama je inak fantastická kuchárka, len musíme dať pozor, lebo okrem toho, že je jedlo horúce a nedá sa jesť, sa jej často stáva, že prihorí. My sme však obozretní, a keď si nakladáme omáčky, nikdy nie zospodu a nemiešame ich.

Pri obede je dosť veľká zábava, stretáva sa nás tam v najväčšej zostave desať ľudí a pripadá mi to ako kŕmenie divej zveri. Jedlo si nakladáme jeden cez druhého, do toho si každý priloží šaláty, kompóty a zrazu výkrik: „Kto bude čo piť?“ Každý si niečo zakričí a decká nalievajú. Po tejto divočine, ktorá trvá asi hodinu, sa podáva káva, zákusky a prichádzame k záveru s názvom Plánovanie. Kto kam pôjde kedy na dovolenku a vynechá nedeľný obed a ako budeme tráviť Vianoce. Všetky tieto problémy riešime minimálne v dvojmesačnom predstihu. Neviem prečo, ale je to tak. Potom nasleduje už spomínaný šach u mňa v ateliéri, prechádzka so psami. Jaj! Tých psov máme spolu štyroch a všetci sú pri obede - jazvečík Šuhaj, yorkshir Sumo a maďarská vyžla Nero - okrem Huga, lebo ten je príliš veľký.

Autor: zš