„Drž sa baranov, maliar slovenský,“ Juraj motajúci sa medzi stádom ovcí bučiacich po česky by rád poradil sám sebe. Pochádza z východného Slovenska, no žije v Prahe a vo svojich tridsiatich troch rokoch sa rozhoduje, čo chce v živote vlastne robiť. „Absolútne neviem, kto som, kde som, prečo som,“ hovorí svojmu bratovi, ktorý ho prišiel navštíviť. Životom doteraz prechádzal bez toho, aby riešil priveľa otázok. „Zabite ma bratia, hriešny som. Našťastie,“ vykrikuje.
Jurajova partnerka Marta by, zdá sa, chcela mať v ňom väčšiu istotu. Keď sa jej vyhráža, že od nej ujde, s vtipom odpovedá, že si ho opäť nájde - v blázinci, kde pracuje ako lekárka. Jeden z bláznov z ústavu označí Juraja za Ježiša, čo je vlastne spúšťačom ústrednej filmovej metafory.
Juraj paralelne rieši vzťah aj s mladšou Janou s nádhernými očami. Jana Stehnová má šarm i hravosť v štýle Audrey Hepburnovej. Neskôr hrala aj vo filme Vtáčkovia, siroty a blázni či v Spaľovačovi mŕtvol.
Jurajova voľná životná filozofia vystupuje do kontrastu s príbehom jeho staršieho brata Andreja v geniálnom podaní Vlada Müllera, ktorý je navonok suverénom. Ako vojenský letec, „blbý vojenský lampasák“, podlieha vojenskej disciplíne, má ženu a dieťa, ako sa patrí. Jeho manželstvo však, ako sa ukáže, pred časom stroskotalo a on má v poslednom čase strach lietať. Počas niekoľkých nezabudnuteľných hodín sa stáva vlastnému bratovi sokom v láske k Jane. Všetko nakoniec dopadne celkom inak. Nielen preto, že Jana Andrejovi nepovie, aby zostal. Andrej totiž tragicky umiera, Juraj sa rozhoduje vrátiť sa na dedinu. Jeho gesto však nevyzerá priveľmi dôveryhodne. „Robíš to, čo nechceš,“ komentuje jeho konanie Jana.
Už v tomto filme sa plne prejavila Jakubiskova záľuba v zobrazení dedinských slávností. Andrejov pohreb bol nakrúcaný v Jakubiskovej rodnej obci Kojšov. Pohľady na autentických dedinčanov zaberajú vo filme možno až neúmerne dlhý čas, no s odstupom času sú vzácnym dokumentom doby.
Film má voľný, až snový štýl rozprávania, jeho jednotlivé sekvencie akoby na seba ani nenadväzovali, mierne absurdné dialógy dávajú plný zmysel len v celkovom kontexte filmu. Poéziou sú presýtené pohľady na strechy a uličky Prahy, na zábery z interiérov z maliarskych ateliérov. Vizuálnymi dominantami filmu sú aj veľké detaily tvárí protagonistov.
Pôvodným predstaviteľom hlavnej roly mal byť Josef Abrhám, ten dal však prednosť inému filmu, nakoniec úlohu Juraja dostal Jiří Sýkora, ktorý mal predtým skúsenosť len z kabaretov či divadiel ako Semafor. Vo svojom filmovom debute pôsobil skôr ako „naturščik“ než herec. Dnes by sme povedali, že bol dobrým „týpkom“, drzým, ale milým. Potom dostal príležitosť aj v ďalšom Jakubiskovom filme či v seriáli Sňatky z rozumu. V roku 1969 odišiel do emigrácie, viac ako dvadsať rokov robil v Hlase Ameriky, kde uvádzal svoje pravidelné literárne programy.
Niečo o filme hovorí aj to, že do emigrácie odišiel i kameraman Igor Luther, brat režiséra Miloslava Luthera, a neskôr aj scenárista Lubor Dohnal. S jeho menom sa spája film Slávnosť v botanickej záhrade Ela Havettu. V 70. rokoch vykonával manuálne práce, po podpise Charty 77 odišiel do Nemecka, kde pokračoval vo filmovej práci. Dnes je profesorom na Katedre scenáristiky na FAMU.
Vynikajúcim plánom filmu je aj hudba Wiliama Bukového, ktorá obsahuje aj parodované ľudové prvky.
Ak chce niekto pochopiť či spomenúť si na atmosféru 60. rokov, so všetkými jej ambíciami i protirečeniami, toto je ten správny film.
Kristove roky
Československo, 1967, 90 min.
Réžia: Juraj Jakubisko
Scenár: Juraj Jakubisko,Ľubomír Dohnal
Kamera: Igor Luther
Hudba: Wiliam Bukový
Hrajú: Jiří Sýkora, Jana Stehnová, Vlado Müller, Miriam Kantorková
Kristové roky
Felliniovský debut Kristove roky je poetickou autobiografiou čerstvého absolventa pražskej FAMU Juraja Jakubiska. Film získal cenu kritiky za rok 1967, bol prezentovaný na festivale v Mennheime, v 70. rokoch sa však dostáva na zoznam cenzurovaných filmov. Jeho hrdina totiž nestál dostatočne pevne na tých správnych pozíciách, navyše, priveľa z tvorcov filmu emigrovalo.
Ohlasy z tlače
Jakubisko našel v Lutherovi mimořádně citlivého, kongeniálního kameramana, s nímž společně došel k negaci černobílé škály a ke kontrastnímu, zrnitému obrazu, který výrazně podtrhává dramatické vztahy. Jakubisko přinesl do slovenské kinematografie mimořádně vyvážený a zralý debut, ve kterém prostřednictvím citových vztahů představitelů nastoluje složité psychologické a filosofické aspekty daného tématu. Jeho předností je poetický jemný a komický pohled, perfektní ovládaní dramatické zkratky a důvěrná znalost jeho postav a prostředí, ve kterém se pohybují.
Peter Mihálik: Kristova léta. Filmové a televizní noviny, č. 9, 1967, s. 2.
Jakubiskův film totiž signalizuje nástup nové skupiny slovenských tvůrců, kteří nepředstírají modernost, objevný přístup k realitě a myšlenkovou hloubku, ale u nichž jsou tyto prvky ústrojnou součástí jejich vidění světa a tvůrčího názoru.
Vladimír Solecký: Kristova léta. Literární noviny,č. 49, 1967, s. 4.
Kristova léta, jež možno právem označit za cenný příslib naší kinematografie tvůrce sám chápe jako dílo, na němž se poučil. Protože: jestliže v dřívějších experimentech dominovala u něho forma, zde musel všecko už překonat. Na tomto filmu začal si též formovat styl, umění najít si svůj způsob dorozumění s divákem. – Mám pocit, řekl, že už vím, jak mluvit, aby mi porozuměl.
Svatoslav Svoboda: Nový hlas. Mladá fronta, 30. 11. 1967, s. 2.
Významné udalosti
ROK 1967
Po prestrelke medzi vládnymi jednotkami a partizánmi zastrelili revolucionára Che Guevaru.
Pápež Pavol VI. vydáva piatu sociálnu encykliku proti hladu a nevedomosti.
V kanadskom Montreale sa konalo Expo.
Na IV. zjazde Zväzu čs. spisovateľov vystúpili s kritikov štátnej moci Milan Kundera, Ludvík Vaculík, Ivan Klíma či Václav Havel.
Československý film Jána Kadára a Elmara Klosa Obchod na korze ocenili v rámci amerických cien Oscar ako najlepší zahraničný film.
Parížske salóny úplne prešli na módu minisukní.
Stalinova dcéra Svetlana Allijujevova sa po návšteve Švajčiarska odmietla vrátiť do ZSSR a odišla do Spojených štátov.
Profesor Christian Barnard uskutočnil v Kapskom Meste prvú úspešnú transplantáciu srdca.
Farba mi pripadala ako žltačkové záchvaty
Na úspechu Jakubiskovho filmu Kristove roky mal veľký podiel jeho kameraman IGOR LUTHER. Po emigrácii spolupracoval s legendami filmu, akými boli Alain Robbe-Grillet či Volker Schlöndorff. Práve s ním urobil oscarový film Plechový bubienok podľa novely Güntera Grassa. Aj po rokoch však majú jeho spomienky na nakrúcanie Kristových rokov podobu nevyblednutých fotografií.
Aký ste mali vzťah s Jurajom Jakubiskom, než ste začali spolupracovať na Kristových rokoch?
Elo Havetta, Lubor Dohnal, Alois Fišárek boli mojimi spolužiakmi v jednom ročníku na rozdielnych katedrách. Od druhého ročníka sme bývali na internáte v jednej trojposteľovke. Chodili sme po putikách, fotili, hľadali v Libni a iných hrabalovských opustených prostrediach cudzí pražský svet. Občas sme sa cez prázdniny vydali do Bratislavy. Elo ma povzbudzoval vo fotografii, a tak v roku 1964 vyšiel v Slovenských pohľadoch Elov článok Symetrie Igora Luthera s mojimi fotografiami. Moje meno sa stretlo v jednej revue s takými velikánmi literatúry ako Alain Robbe-Grillet či Günther Grass. Bol už môj osud Elovou Predpoveďou?
Čo lákalo mladých umelcov k hlbokej úvahe o kríze Kristových rokov?
Mal som vtedy 25 rokov, krízu som mal ešte len obyčajnú, každodennú. Scenárista Dohnal bol už oproti nám akýsi „dědek”. Námet a scenár bol s Jakubiskom zažitý a stopercentne „vymakaný”. Pri jeho realizácii som sa najviac cítil doma so subjektívnou, dynamickou kamerou a s možnosťou improvizovať, prispôsobovať zábery danému, reálnemu svetlu. To je však metóda pre špecifický štýl nakrúcania a hlavne pre režiséra, ktorý sa nebojí samostatnejšieho kameramana. Elo, Lubor, Alois a najviac Juraj boli moji najlepší učitelia, zostávam im dodnes v tomto duchu verný a vďačný.
Aké filmárske, výtvarné či iné kultúrne vzory ste v tom období mali?
Vzorov sme mali nespočetne. Famácka nová vlna naše časy priamo zaplavovala subverzívnymi filmami, aj tie cenzúrou zakázané filmy nám premietali v školskej projekcii. Mojimi vzormi boli najskôr Jean Louis Godard. Jeho Na konci s dychom či Alphaville s nesvietenými scénami nočného Paríža ma fascinovali. Mal som rád aj ťažko zrozumiteľného Andalúzskeho psa Luisa Bu?uela, rebelanstvo Piera Paola Pasoliniho v sociálnej sivosti predmestia a špiny Ríma. A naopak, žasol som z majstrovského čiernobieleho obrazu vojny vo filme Žeriavy tiahnu. Farba vo filmoch s kultom krásneho obrazu mi, až na výnimky, pripadala ako „žltačkové“ záchvaty napodobenia reality. Možno už preto tá láska k čiernobielej.
Prepisovanie filmov z pôvodného materiálu na DVD nosiče je dnes často diskutovanou témou. Ako ste spokojný s novým vydaním Kristových rokov?
Pri prepise štyridsaťročného negatívu som sa po mnohých rokoch „virtuálne“ stretol s Jurajom, vtedajším uhrančivým mágom. Prísny, skvelý technik prepisu si ozaj poriadne „zamakal“ a na moje prekvapenie sa držal graficky štylizovaného originálu. Nové prepisy Filmového ústavu na DVD sú chvályhodnou povinnosťou zachovať aspoň niečo z našej takej málo si váženej kultúry a minulosti.
Eva Križková
Vážení čitatelia,
denník SME pre vás v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 60. rokov nadväzuje na projekty z predchádzajúcich dvoch rokov, v rámci ktorých sme vám priniesli najlepšie filmy osemdesiatych a sedemdesiatych rokov. Každý týždeň až do novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 99 korún (2,99 eura).
Podrobné informácie o edícii nájdete na www.petitshop.sme.sk .
Vo Víkende vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji. Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
