vyhnali. Po revolúcii časť rodiny požiadala v rámci reštitúcií o vrátenie toho, čo im zobrali. Až Európsky súd pre ľudské práva im minulý mesiac vyhovel. Dostanú 150 miliónov korún. Výčitky, morálne prehrešky, staré hriechy. O tom všetkom sú ochotní hovoriť niektorí členovia rodiny grófanespokojní s tým, ktorá časť rodiny bude odškodnená. Priznávajú, že po právnej stránke je zrejme všetko v poriadku, ale myslia si, že po morálnej nie. Úspešní reštituenti výčitky odmietajú.

Gróf Ladislav Révay zomrel v roku 1954. So svojou manželkou nemal deti, mal však troch súrodencov. Jednou z nich bola sestra Helena, po sobáši Justhová. Jej zať, lekár Viktor Rosival a vnúčatá dostanú od štátu onedlho 150 miliónov korún (asi

5 miliónov eur). Rozhodol o tom Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Slovenský štát ich za devätnásť rokov od revolúcie nebol ochotný odškodniť v plnej miere, ale iba 250 hektármi pôdy. To je stanovený limit v rámci reštitúcií.

Rosivalovci však žiadali o vrátenie 1500 hektárov pôdy v čase, keď v zákone žiadne obmedzenie neexistovalo a mali teda dostať viac. Verdikt grófska rodina privítala. Významný je aj tým, že búra staré grófske pravidlá. A to, že majetok môžu dediť iba muži. Úspešnou dedičkou je teraz grófova sestra Mária Rosivalová, ktorá zomrela v roku 1995. Majetok dostane jej muž, známy lekár Viktor Rosival a deti.

Po tom, čo súd vyniesol minulý mesiac verdikt a zverejnili ho slovenské médiá, sa správu o závratnom odškodnení dozvedeli aj členovia rodiny Révayovcov, ktorí žijú roky v zahraničí. Najnespokojnejší je Ferenc Révay, ktorý žije vo Švédsku. Tvrdí, že na majetok má morálny nárok on a nie Rosivalovci. „Rosivalovci podvádzajú,“ povedal Ferenc SME. Niekoľkokrát sa ich vraj pýtal, či sa snažia niečo získať a povedali mu, že nie. Po tom, čo sa správu dozvedel, prišiel do Bratislavy a zohnal si právnika.

Len po mužskej línii

Ladislav Révay mal okrem sestry Heleny ešte sestru Margitu a brata Gyulu, ktorý však zomrel veľmi mladý. Keďže chcel, aby majetok zdedil muž Révay a nie jeho sestry, ktoré sa vydali, adoptoval si Ladislav ako syna vlastného bratranca Jánosa. Ferenc Révay je Jánosov syn a teda adoptívny vnuk Ladislava Révaya. Myslí si preto, že je bližší príbuzný ako Rosivalovci, i keď pokrvne sú bližší oni. „Či je pravdou, že otec Františka Révaya bol ,adoptovaný‘ Ladislavom Révayom, kedy sa tak stalo, s akým právnym následkom a aký obsah má pojem ,adoptovaný‘ v chápaní Františka Revaya, k tomu sa vyjadriť nevieme, žiadne doklady o takejto ,adopcii‘ sme k dispozícii nikdy nemali,“ komentujú príbuzenský vzťah Rosivalovci.

Bez ohľadu na to reštitučný zákon vyžadoval splnenie viacerých podmienok - slovenské štátne občianstvo, trvalý pobyt na Slovensku a posledná možnosť požiadať o reštitúciu bola v roku 2005. „V reštitučnom konaní aj prípadný preukázaný príbuzenský vzťah je iba jednou z viacerých podmienok reštitúcie majetku, ktoré musia byť splnené súčasne,“ povedal právnik Rosivalovcov Peter Kerecman.

Pripomína starorímsku zásadu „právo svedčí ostražitým“, „teda tým, ktorí dôsledne dbajú o presadenie práv, ktoré im zákon priznáva a neostávajú pasívnymi“. A práve pasívny, zrejme Ferenc Révay bol.

Dnes už ako švédsky štátny občan má za sebou pohnutý život. Narodil sa

31. decembra 1941, keď jeho rodičia oslavovali Silvestra v Budapešti. János Révay ušiel po vojne aj s rodinou do Maďarska, kde ich deportovali na východ krajiny, a tak jeho, talentovaného futbalistu a hokejistu, dali svojim kamarátom, kde vyrastal. V päťdesiatych rokoch utiekol do Švédska, kde žije dodnes. „Bolo to veľmi ťažké. Rozmýšľali sme len o tom, čo budeme jesť ráno a čo večer,“ rozpráva Ferenc Révay o rokoch v Maďarsku. Tvrdí, že by mal byť slovenským štátnym občanom, lebo je synom dvoch Slovákov, nikdy však po tom v slovenskej matrike nepátral. O reštitúciu požiadal v roku 2005. Na výzvy pozemkového fondu v Martine, aby doložil potrebné doklady, však nereagoval.

Zlá povesť grófky Széchenyi

Okrem Ferenca Révaya sa ešte na začiatku deväťdesiatych rokov o reštitúciu tiež neúspešne pokúsil jeho brat, profesor na jednej zo švédskych univerzít, Péter Révay. Dnes takisto uvažuje, že si nájde na Slovensku právnika. Obaja bratia spolu príliš nekomunikujú. V nakreslenom strome rodokmeňu Révayovcov, ktorý ukazuje Ferenc, Péter chýba. „Péter v skutočnosti nie je Révay,“ hovorí Ferenc. Ich matka, grófka Széchenyi, sa kedysi vydala za grófa Majlátha. Bol od nej asi o 20 rokov starší a veľmi skoro zomrel. Bol to sobáš pre majetky. „Nestretol som nikoho, kto by o mojej matke povedal dobré slovo,“ tvrdí Ferenc. Mladá vdova s dvomi malými dcérami nemala údajne dobrú povesť. Jedným z jej amantov bol aj János, s ktorým zostala tehotná. Napriek nesúhlasu rodiny sa zobrali, dieťa po narodení zomrelo. Potom sa narodili ešte Ferenc, Suzana a Péter.

„Z toho, čo hovorí môj brat, som smutný, sú to lži, je schopný všetkého,“ povedal Péter.

Rosivalovci: Zaslúžime si to

Rosivalovci nie sú publicitou celého prípadu nadšení. Vyťahovanie starých rodinných záležitostí ich neteší. Ladislav Rosival, syn Viktora, povedal, že nikto z rodiny ich po zverejnení rozsudku nekontaktoval, ani sám Ferenc. Ak by bol niekto pobúrený, žiadal by podľa neho vysvetlenie. Po právnej stránke ich reštitúcia spĺňa všetky podmienky a je legálna. Pripomínajú, že reštitučný zákon vychádzal z princípu zmierniť iba následky niektorých krívd, ku ktorým kedysi došlo. Odstrániť následky všetkých zrejme ani nie je možné.

„Kto má väčší morálny nárok na reštitúcie ako naša matka, ktorá na Slovensku bojovala počas SNP po boku francúzskych partizánov, prežila neistotu povojnových rokov, komunistické represálie 50. rokov, sklamanie po roku 1968 a normalizáciu?“ pýta sa rodina.

János Révay bol na rozdiel od nej počas slovenského štátu členom Maďarskej strany. Historik Attila Simon hovorí, že by sa práca každého člena mala posudzovať individuálne, ale pripomína, že to bola jediná maďarská strana, ktorá mohla počas fašistického štátu existovať. „Mala však veľmi obmedzené možnosti, vyvíjala skôr sociálnu a kultúrnu činnosť ako politickú,“ dodal historik.

Péter Révay hovorí, že otca po vojne obvinili, preto ušiel do Maďarska. Tam bol deportovaný do pracovných táborov v Sovietskom zväze.

Okrem zásluh matky Márie Rosivalovej jej rodina pripomína aj to, že dnes sa veľa hovorí o rodovej rovnosti. „Z tohto hľadiska vidíme aj určité zadosťučinenie, že reštitučné nároky si mohla uplatniť aj žena.“

„Každý mal dosť času a možností získať potrebné informácie ohľadne reštitučných nárokov. Keď sa to niekomu doteraz nepodarilo, nevieme, akú pomoc teraz očakáva,“ dodal Ladislav Rosival.

Rozsudok európskeho súdu je právoplatný a nedá sa zmeniť.