Haiku je dnes medzi básnikmi nepochybne v móde, a siahol po ňom aj autor, ktorý je známy skôr zo sveta výtvarného umenia. Pravda, uvedené trojveršie sa trochu vymyká ortodoxnej definícii tohto japonského lyrického básnického útvaru. Jiřímu Valochovi, brnianskemu kunsthistorikovi, ktorý sa v normalizačných rokoch nebál na Morave organizovať výstavy významným autorom slovenskej neoficiálnej výtvarnej scény, však jeho básnickú formálnu neposlušnosť nemožno vyčítať. Rovnako ako pred rokmi vo svojej Kytičke, tak aj v najnovšej Druhej Kytičke sa totiž v podtitule zaštítil formulkou, že ide o viac či menej nepresné haiku. Slovo dodržal a voľnosť, ktorú si takto udelil, s chuťou využíva.
Najčastejšou témou jeho básní je báseň sama, ale rád má aj „porovnávacie“ haiku. V nadväznosti na trojveršie z prvej knihy („Všichni jsou trochu jako já. / To jest: / Hodně jako ty“) pokračuje teraz s razantnejšími závermi: „Nic se nezměnilo. / To jest: / Změnilo se všechno,“ a o pár strán ďalej v podobnom duchu len v zmenenom garde: „Zase je všechno úplně jinak. / To jest: / K uzoufání stejně.“ Ale nie je to smutná knižka. Ako by aj mohla byť, keď na nás číha aj takéto tiežhaiku: „Všechno má svůj čas. / I / coitus interruptus.“
