CALGARY, BRATISLAVA. Slovenskí bobisti dostali posilu ťažkej hmotnosti: exmajstra sveta vo vzpieraní. Pre Martina Tešoviča však premiéra v bobe dopadla len o trochu menej smoliarsky než nedávna olympijská derniéra vo vzpieraní.
Na svoju tretiu olympijskú súťaž v Pekingu pre zranenie nenastúpil, kým svoju prvú súťaž v bobe iba nedokončil.
Slovenskú dvojicu Milan Jagnešák – Martin Tešovič v piatkovom štvrtom kole Amerického pohára v kanadskom Calgary po prvej z dvoch jázd, v ktorej skončila šiesta, jury diskvalifikovala za nadváhu.
Bobové pravidlá určujú dva hraničné limity, pričom stroj a posádka sa rátajú dokopy: v dvojboboch je stanovená minimálna hmotnosť na 170 a maximálna na 390 kg. Jagnešák s Tešovičom spolu s bobom vážili po prvej jazde 300 gramov nad normu. Preto ich jury na druhú nepustila.
Vo vzpieračskom športe váženie predchádza súťaž, kým v bobovom nasleduje až bezprostredne po jazde.
„Boby sme vážili ešte v Park City. Mysleli sme si, že máme dvojkilogramovú rezervu,“ povedal pilot Milan Jagnešák pre agentúru SITA. Tá citovala aj jeho údajný výrok, podľa ktorého slzy majstra sveta vo vzpieraní Maťa Tešoviča mu nedovolili nasledujúcu noc spať.
Slzy? Hlúposť!
„To je hlúposť,“ reagoval v našom rozhovore Tešovič. „Jagnešák sa vyjadril, že hoci sme mali nad limit len smiešnych 300 gramov, nepomohli by ani slzy. To je rozdiel.“
„Nie som plačko,“ ohradzuje sa brzdár Martin, dlhoročný líder slovenského vzpierania, držiteľ sedemnástich medailí zo svetových a európskych šampionátov. „Neplakal som ani v neporovnateľne ťažších chvíľach, aké som počas kariéry zažil. Navyše, nebola to moja chyba. A ktovie, či váhu mali vôbec správne nakalibrovanú.“
Tešovič momentálne váži 105 kg, pilotovu hmotnosť odhaduje na 104. „Koľko váži náš bob, veru neviem. Ešte sa toho o tomto športe musím dosť učiť a sústreďujem sa na to hlavné, čo sa odo mňa očakáva,“ dodáva.
Lámal ho štyri roky
Spiritus rektor slovenského bobového športu Milan Jagnešák si po ľahkých atlétoch (o. i. Róbert Kresťanko, Marián Vanderka, Andrej Benda, Marcel Lopuchovský) vzal na mušku ťažkého atléta.
Ťažkou atletikou v ponímaní niekdajších teoretikov športu bolo aj alebo je najmä vzpieranie.
Jagnešák nie je trochár, navyše zamlada sám úspešne vzpieral, nuž v poľovačke na vzpierača namieril na trofejné parohy.
„Lámal ma takmer štyri roky,“ priznáva Tešovič. „Až po pekinskej olympiáde mi však vyšiel čas, aby som to skúsil.“
Martin sa na poolympijských potulkách s dcérou po Taliansku zastavil v Cesane, kde sa slovenskí bobisti práve na trenažéri pripravovali na sezónu. Potom ešte za nimi zašiel do nemeckého Königsee.
Tam si prvý raz sadol do bobu. V tridsiatich štyroch rokoch. Najskôr len v rámci tzv. taxi-jazdy. Aj s ďalším esom slovenského športu, fenomenálnym strelcom Jozefom Göncim, ktorý neodolal a prišiel si pozrieť piatkový kamarátov súťažný debut v bobe až do Calgary.
„Bolo to v pohodičke,“ tvrdil nám Tešovič do telefónu na otázku o pocitoch počas súťažnej premiéry. „Pred štartom som mal trému, akú má každý, koho hodia do vody. Na trati už veľa zážitkov nemáte. Ste zohnutý, lieta vám hlava a bojujete s preťažením.“
Kľúčový je štart. Jagnešák, ktorý v dvojbobe sedával s Kresťankom, sa rozhodol vyskúšať iných partnerov. V Calgary jazdil v jeden deň s Davidom Rolettom, ktorý francúzsku reprezentáciu vystriedal za slovenskú, a na druhý deň s Tešovičom. Spolieha sa na jeho silovú výbušnosť, dôležitú v odtrhu, ako sa vraví úvodnému roztlačeniu bobu. Nádeja sa, že ideálnou skladbou by mohlo byť vzpieračské duo.
„Štart nebol zlý, ale ani super, primeraný tomu, čo mám za sebou,“ konštatoval Tešovič. „Bol som o desatinu pomalší ako neporovnateľne skúsenejší Rolett.“
Stále som najmä vzpierač
Slovenská reprezentácia štartovala na americkom turné v dvoch olympijských toboganoch: najskôr v Park City (Salt Lake City), potom v Calgary. Tešovič stihol iba jeho druhú, kanadskú časť.
„Odjazdil som, žiaľ, iba tri jazdy: dve tréningové a jednu súťažnú,“ sumarizoval. Včera už letel domov, lebo v piatok ho čaká štart v rakúskej vzpieračskej lige.
„Som a ostávam v prvom rade vzpieračom, za to som platený,“ pripomína. „Keďže však hlavné vzpieračské podujatie poolympijského roka, svetový šampionát, bude až na jeseň, rád by som túto zimu odjazdil v bobe väčšinu Európskych pohárov, ktoré rozhodnú, či budeme môcť budúcu sezónu štartovať vo Svetovom pohári.“
Len z neho sa dá kvalifikovať na vancouverskú zimnú olympiádu 2010. Martin nepopiera, že štart na nej ho láka: „Bola by to istá náplasť na pekinské rany.“
Keď sme sa ho po diskvalifikácii v bobovej premiére pýtali, či smola pokračuje, pohotovo zareagoval: „Hovorí sa: Zlý začiatok, dobrý koniec.“
Jagnešák ma lámal takmer štyri roky. Až po pekinskej olympiáde mi však vyšiel čas, aby som to skúsil.
Martin Tešovič, slovenský olympionik
