Aj ja som prekladateľka a redaktorka. Ak nejaké médium bude referovať o mojom preklade a uvedie moje meno, ale zabudne sa ma spýtať na názor, pričom redaktor nemá ani bledomodrej potuchy o výrobe kníh, a teda ani o podiele zodpovednosti, budem to jednoznačne pokladať za poškodenie môjho dobrého mena.

Pred štyrmi rokmi vyšla kniha Ľudia a krajiny. Keby chyby v nej neboli také smutné, boli by celkom srandovné: podľa očíslovanej mapy patrí Gruzínsko medzi pobaltské krajiny, Slovensko je buď na mieste Macedónska, alebo Rakúska, Irak s Iránom si vymenili miesto a Izrael sa odsťahoval do Afriky.

Reportáž sa ani zďaleka nedotkla skutočných príčin problému. Majiteľa vydavateľstva nemenovala, zodpovednú osobu nepohľadala. Zato ukázala tiráž dotyčnej knihy s menami prekladateľky a zodpovednej redaktorky bez toho, aby sa mohli vyjadriť, a reprodukovala vysvetlenie vydavateľstva poslané e-mailom. Uvádza sa v ňom, že chyby vznikli pri zalamovaní, „následnom čítaní a kontrolovaní korektúr“ a na tejto edícii spolupracovali externisti, takže „z personálnych dôvodov“ nie je možné nájsť zodpovednú osobu.

Vydavateľ zlodej

Čo je Ottovo nakladatelství a kto je jeho majiteľ? Len ťažko možno nájsť vydavateľstvo s horšou povesťou ako Ottovo, resp. OTTOVO (má totiž dve registrácie) nakladatelství a jeho slovenskú pobočku Agentúru Cesty. V našej brandži je známe chronickým neplatením honorárov, nedodržiavaním zmlúv a množstvom súdnych sporov.

Majiteľ RSDr. Vlastimil Svoboda (slovenskými zamestnancami nazývaný doktor) bol niekoľkokrát odsúdený. Jedným z prípadov bolo vydanie pirátskej verzie Harryho Pottera. Proti prvému rozsudku sa drzo odvolal, hoci na plagiátoch bol vytlačený dôkaz - logo pôvodného vlastníka autorských práv, vydavateľstva Albatros. Po odvolaní mu súd pokutu ešte zvýšil, podmienečný trest za plagiátorstvo zostal v nezmenenej výške. Problémy mal aj pre vydanie Čapkovej Dášenky, na ktorú takisto nemal autorské práva. Celkom slušne sa preslávil tiež vtedy, keď zabudol zaplatiť honorár Milošovi Zemanovi.

Agentúra Cesty nikdy nedávala čítať autorské korektúry ani prekladateľovi, ani redaktorovi - pokiaľ kniha zodpovedného redaktora vôbec mala. Poznám totiž minimálne dva prípady, keď zodpovedný redaktor uvedený v tiráži vôbec netušil, že kniha vychádza, a nerobil na nej ani minútu. Jedným z nich bol Malý princ. To, že aj český preklad bol ukradnutý, som zistila až tu. Čo sa týka slovenskej edície, moja mama sa raz od kohosi dozvedela, že je zodpovednou redaktorkou veľmi nekvalitného a chybového vydania Malého princa.

Poškodený prekladateľ

Kláru Koškovú poznám ako dlhoročnú a kvalitnú prekladateľku, takže som sa jej telefonicky spýtala, ako to bolo s knihou Krajiny a ľudia. Vyjadrila sa, že na vzniknutom stave nenesie nijakú vinu, pretože nedostala korektúry, hoci o ne pravidelne žiadala.

Rovnakú otázku ako Kláre Koškovej som položila aj zodpovednej redaktorke Marte Biskupičovej. Povedala, že si to so stopercentnou istotou nepamätá, ale myslí si, že korektúry nemala, pretože toto vydavateľstvo korektúry neposkytuje nikdy.