Celý deň sme bojovali. Súper bol však silnejší a mal pred nami náskok. Akokoľvek sme mu šli po krku, šliapali sme mu len na päty.

Chlapcovo telo sa snažilo zo všetkých síl, ale nevládalo. Intubácia, ventilácia, lieky, nič nepomáhalo. Baktérie mu ukracovali z jeho krátkeho života.

Náhle prestáva žiť.

Resuscitácia. Jeden, dva , tri... nádych... jeden, dva, tri...

Nereaguje. Adrenalín. Jeden dva tri... nádych... Srdce sa ešte viac spomaľuje. Ďalší adrenalín, a o pár minút ďalší. Bez reakcie...

Končíme... Zrazu na monitore nabehne akcia srdca... pokračujeme...

O pár hodín sa situácia opakuje. Tentoraz však ostáva monitor mlčať. Tak ako aj všetci v miestnosti. Lekári a sestričky, unavení a porazení.

Ani neviem, kedy sa za oknami jesenný deň zmenil na večer. Uvedomil som si to, až keď som objal plačúcu kolegyňu. Chcel som jej povedať, aby neplakala, ale nevládal som. Pozrel som sa von do tmy a svetiel. Bolela ma hlava od vyčerpania. Kolegyne vypisovali papiere...

Pred dverami je otec. Prišiel sa ešte raz rozlúčiť. Beriem plášť a idem poňho. Vediem ho cez chodbu popri boxoch, v ktorých sa rodičia starajú o svojich drobcov. Najradšej by som ho preniesol cestou, kde nepočuť novorodenecký plač a vravu.

V miestnosti je na lôžku zakryté telo jeho prvorodeného syna. Hrča v mojom hrdle rastie.

Odkrýva ho. Podávam mu stoličku. Jeho slzy padajú na tvár malého a na plášť, ktorý ma na sebe.

„Môj chlapec. Mamina ťa ani nevidela. Ja som ťa nikdy nenosil na rukách.“

Predstavil som si matku po cisárskom reze, ktorá sa prebudí po operácii a nikdy neuvidí živého toho, koho 9 mesiacov nosila pod srdcom.

Nechal som ich osamote.

Pri odchode som mu pomohol nájsť cestu von. Odchádzal bez kabáta, pobehol som za ním a podal som mu ho.

Pozerám sa na odchádzajúci výťah.

Život je veľkou záhadou a ide si svojou cestou. My sa môžeme snažiť to zmeniť. Môžeme chcieť ho skrotiť, ale vieme, že nie vždy sa nám to podarí. Pokračujeme v tom však každý deň, lebo život si to zaslúži...

Autor: Marek Gajdoš