bytosť, aj pes občas potrebuje napraviť niečo v hlave, a v takom prípade musí zasiahnuť „psí psychológ“. Drahomíra Fridrichová je z každého niečo. Chová a cvičí psíky na terapeutické účely a pomáha psom, ktorí majú psychický problém.

Vchádzame do rodinného domu v Cíferi – tam sa pani Fridrichová presťahovala z Bratislavy pre svojich zverencov. Momentálne ich je deväť. Rôznych rás. Všetky sú zvedavé, priateľské, bystré. Aby sa na nás nevyrútili naraz, vypúšťa ich k nám postupne.

K deťom a chorým

Naše sympatie si okamžite získavajú traja kernteriéri a človek si nevdojak pripomenie, že pravidlá slovenčiny sú občas pekne odtrhnuté od reality – toto nie sú neživotné psy, ale veľmi životní psi, psíci, psíky aj psíčatá. „Kernteriéri sú na Západe k deťom psi číslo jeden,“ hovorí pani Fridrichová. Sú veselí, ochotní sa venovať komukoľvek, majú zmysel pre humor a neotravujú, keď má človek prácu.“

Pôvodne boli vyšľachtení v Škótsku na lov líšok v skalných norách, ale na rozdiel od svojich kolegov teriérov sú veľmi ovládateľní. „To je základný predpoklad pri práci s chorými ľuďmi. Kerni si dajú povedať, spolupracujú s človekom, a čo je pri tejto práci výhoda, nepĺznu. Keď robíme s ležiacim pacientom, nenechajú mu v posteli chlpy.“

Drahomíra Fridrichová a jej psíci pomáhajú pri všetkých druhoch postihnutí. „Hladkosrstá kólia Dona je napríklad určená pre autistického chlapčeka – v prípade záchvatu naň dokáže upozorniť rodičov,“ vysvetľuje naša hostiteľka. Vynikajúce výsledky má canisterapia pri autizme, psi pomáhajú vozičkárom, pacientom s downovým syndrómom, ale aj v logopedickej poradni, v psychiatrických ambulanciách alebo v detských domovoch. V stave po mozgovej obrne pes pôsobením živočíšneho tepla svojho tela a synchronizáciou dychu výrazne napomáha uvoľniť takzvané spastické kŕče, a tak uľahčuje spoluprácu pri rehabilitácii. „Hyperaktívne deti vedia psi upokojiť, zakríknuté a málo pohyblivé rozhýbať. Pomáhajú telu aj duši,“ opisuje psie danosti pani Fridrichová.

Nasťa a Jamajka

Počúvame príbeh. Jedna z kernteriérok chodila pracovať do detského domova s chlapčekom, ktorého vo vlastnej rodine týrali. Bol vydesený zo života, staršie deti to vycítili a deptali ho. „Nerozprával, bál sa aj jesť, alebo vziať si hračku. Bol na tom strašne zle. Jamajka mu pomohla. Už po niekoľkých návštevách chlapček začal behať so psíkom, komunikovať s ošetrovateľmi. Dokonca aj hlavný šikanista sa zmenil. Poprosil chlapca, či by mu psíka požičal. Dovtedy nikdy nikoho o nič nepoprosil.“

Zoznamujeme sa s ruskuo chrticou barzojkou Nasťou. Barzoja máme zafixovaného ako spoločníka aristokratov, prípadne pretekára na dostihoch. „Je to pes - obklad,“ hovorí pani Fridrichová. Nastenka nám to vzápätí predvádza, je neuveriteľne prítulná, komunikatívna. A usmieva sa, až cerí zuby. Vraj to má odpozorované od ľudí.

Od knižiek k terapii

Drahomíra Fridrichová je pôvodným povolaním knihovníčka, pracovala v prírodovednom múzeu, takže si vedela bez problémov nájsť literatúru k téme, ktorá ju zaujímala. Psom sa venuje tridsaťpäť rokov. Pred dvanástimi rokmi založila združenie Kynologický klub Ekoiuventa. „Keď som začínala, odvšadiaľ nás vyhadzovali, že – čo si to vymýšľate, aká terapia so psami. Teraz nás už volajú toľkí, že nemáme dosť psov.“

Canisterapiu berie ako poslanie a koníčka. Terapie zdravotná poisťovňa nedotuje a nie každý klient je solventný. V klube sa dala dokopy už väčšia partia nadšencov - chovateľov, ale aj ich sympatizantov a sponzorov, takže napokon to uhrajú viac-menej na nulu. Psíky patria majiteľom z klubu a chodia k pacientom, ale je aj možnosť vycvičiť psa, ktorý bude patriť chorému alebo jeho rodine. „V združení máme veľmi prísne podmienky. Osvedčili sa tak, že takýmto štýlom začali robiť aj združenia v Česku, Rakúsku a v iných krajinách. Každý rok musíme obnoviť certifikát. Každú nedeľu trávime na cvičisku.“

Nie je to ezoterika

Pani Fridrichová má tri deti, dve dcéry sa venujú sociálnej práci a tu uplatňujú canisterapiu. „Napríklad s Nastenkou som bola na Čingove, kde bola škola v prírode pre deti so zrakovým postihnutím spojeným s mozgovou obrnou. Jednému dievčatku som zasa pomohla vyriešiť logopedické problémy,“ vraví dcéra Peťa.

To už vyzerá ako ezoterika, rôzne prenosy energií, niečo ako liečiteľstvo. „Myslí si to veľa ľudí,“ hovorí Drahomíra Fridrichová, „ale nie je to tak. Je to reálne pôsobenie zvieraťa na človeka. Vedeli to starí Inkovia, ktorí vyšľachtili čivavu a peruánskeho naháča – to boli prví psi využívaní pri terapii už desaťtisíc rokov pred naším letopočtom. Naháč nemá srsť, aby sa nevyvolávali energie, ich teplota tela je veľmi vysoká, okolo 40 stupňov Celzia. Psími slinami sa veľmi dobre liečia rôzne ekzémy, dokonca pes spontánne vyhľadáva problematické miesta. Tak isto sa spontánne tlačí na unaveného človeka, aby ho nabil. Pomáha preventívne proti alergiám. Je dobre, keď dieťa vyrastá v rodine so psom. Pes patrí k človeku.“

Psi u psychológa

Psíci pani Fridrichovej pomáhajú pod jej vedením ľuďom a ona sama pomáha psom, ktorí to potrebujú. „Keď sa pes poľudšťuje a pripisujú sa mu ľudské vlastnosti, tak sa časom dopracuje k neuróze, môže začať špiniť v byte, zavýjať, mať sebadeštruktívne sklony – a to sa dá napraviť. Psovi je humánny model správania cudzí, má svoj vlastný a ten neklame, na rozdiel od ľudí. Za tridsaťpäť rokov, čo sa venujem psom, ma ešte žiaden nepohrýzol.“

A ako prebieha terapia? „Psa nevychovávam, to by začal počúvať mňa a doma by bol stále rovnaký. Vytváram vzťah medzi majiteľom a psom. Vlastne vychovávam majiteľa. Trvá to päť hodín, päť dní za sebou, a pes je napravený. Len treba vedieť, na ktorého psa čo platí a hlavne to dodržiavať, lebo inak sa pes začne správať ako narkoman, ktorý prišiel do pôvodného prostredia,“ hovorí terapeutka, ktorá dala do poriadku aj psov využívaných na zápasy, čo je vidno podľa zranení. Vraví, že je to ako manželská poradňa, ale s oveľa väčšou účinnosťou.

Prichádza reč aj na takzvané bojové plemená. „Každý pes je super. Ale nemám dobrú mienku o mnohých ich majiteľoch. Neexistuje bojový pes, ale rozhodne by sa mal zaviesť termín bojový majiteľ. Ak niekomu robí dobre pocit, že sa ho ľudia boja, prevezme to aj jeho pes.“

* * *

Psíci Drahomíry Fridrichovej chodia s jej rodinou aj na dovolenky. „Keď boli deti ešte malé, vždy sme autami zastali pred hotelom. Viete si predstaviť tie udivené pohľady, keď z áut vyšli tri deti a deväť psov? To sa prišiel pozrieť ešte aj hotelový kuchár,“ dodáva s úsmevom pani Fridrichová

Psičkárske rady

Ak chcete mať zo psa radosť, je potrebné, aby bolo šteňa z dobrého chovu a radšej s rodokmeňom, ktorý napovie veľa o povahe a výzore psíka v dospelosti. Rodokmeň rozhodne nie je na to, aby pes mohol ísť na výstavu. Zodpovedný chovateľ chov nezdegeneruje, nepári príbuzných a podobne.

Ak chcete chovať psa v byte, malo by byť aj šťeňa odchovávané v byte s ľuďmi, pes od prvého dňa odpozerá modely správania.

O krížencoch sa hovorí, že sú múdrejší ako „zdegenerované“ čisté rasy. Je to pravda len čiastočne. Keď máte atlas psov v jednej koži, môže zdediť takmer všetky pozitívne vlastnosti zúčastnených plemien a máte psa, aký sa narodí raz za sto rokov. Žiaľ, tak isto môže zdediť všetky negatíva a to je pätnásť rokov problémov.

Hovorí sa, že sučka musí mať aspoň raz za život šteniatka. Nie je to pravda. Ak šteňatá nikdy nemala, neodrazí sa to nijako negatívne na zdraví ani psychike. Ak sa dá sučka sterilizovať, odbúra sa riziko rakoviny pohlavných orgánov oveľa spoľahlivejšie ako za každú cenu sučku pripustiť a odchovať šteniatka, o ktoré nie je záujem.