Režisérovi Otakarovi Krivánkovi sa však podarilo získať povolenie na to, že mohol z materiálu, ktorý nakrútili traja členovia štábu jednou kamerou za 20 dní strávených v päťčlennej domácnosti, urobiť celovečerný film. Film Deň náš každodenný má neumelý šarm Formanových raných filmov, pod niektoré scény by sa možno neváhal podpísať ani Bergman či Fellini.
Film nevšedný daj nám...
Inscenovaný dokument o živote jednej rodiny s dospievajúcimi deťmi je vzácnou pamiatkou svojich čias, jeho tragikomika je však nadčasová a stále dojímavá. Nikto by určite nezahral rodinu Ravingerovcov tak dobre, ako sama rodina Ravingerovcov.
„Sexuálny život skrášľuje život, ale tomu, kto sa mu predčasne oddáva, môže byť príčinou osobného nešťastia,“ číta otec Ravinger z príručky zdravého sexuálneho života. „Nie sú to pekné veci?“ pýta sa svojej ženy ležiacej pri ňom v posteli. Do konca filmu sa nedohodnú, kto poučí ich dospievajúceho syna o sexe. Ani tú príručku, čo majú, mu nedajú. „Niektoré veci sú už v nej podtrhnuté, ešte by sa pýtal, že prečo,“ ukončí otec rázne diskusiu.
Situácia je vážna. Ich syn už začína jednej spolužiačke ukazovať pamätihodnosti. Raz dokonca ujde z hudobnej školy, aby mohli ísť spolu do kina na film Čierny tulipán. Nepustia ich však, lebo nemajú občiansky.
Nie je jasné ani to, čo majú Ravingerovci povedať o živote ich dcére, ktorá má „mindráky alebo niečo“. Cíti, že až tak nevie „okúzliť“ chlapcov. „Myslíš nejakou takou krásou?“ pýta sa jej dobromyseľná mama, aby vzápätí povzbudzujúco dodala: „Ty máš zase niečo iného v sebe, ty si taká kamarátska.“ Dcéra si nedá svoje komplexy len tak ľahko vziať: „Zatiaľ som takého nikdy nevidela ani nestretla, kto by si to vážil,“ skonštatuje sucho.
Pravidelné večerné intímne diskusie manželov Ravingerovcov patria k intelektuálnym vrcholom filmu. Jeden večer tlmočí pani Ravingerová manželovi svoje oprávnené obavy o budúcnosť dcéry. Bola by nerada, aby prežila nejaké sklamanie. „Ja by jej tak priala, aby to bolo také skutočné, krásne, harmonické, aby to bolo pre ňu na celý život.“
Dcéra však práve prechádza fázou zhnusenia z celého života. Nikde nevidí žiadnu lásku, aj svojej matke vyčíta, že rieši len, čo kde zarobí a čo kde kúpi lacnejšie. „Že by si nejakú radosť rozdávala! Samé peniaze! Trochu nejaký sen, nejaký ideál!“ dožaduje sa 17-ročná Miška.
Matka nechápe, ako jej dcéra môže niečo také vyčítať. Jej, čo prežila protektorát, celú vojnu a tiež mala svoje sny, chcela ísť do zahraničia, stať sa herečkou, slávnou klaviristkou, nakoniec však zostala učiteľkou klavíra, ktorá si privyrába hraním na svadbách. „Co já jsem všechno mohla být?“ prehovorí spontánne rodnou češtinou.
Pani Ravingerová skutočne veľa zábavy v živote nezažila. „Toto si človek predstavoval, ten život?“ vykričí manželovi v hádke po návrate zo skazenej zábavy. Táto manželská roztržka je konfliktom skutočne hodným veľkých majstrov svetového filmu.
Jej manžel jej totiž krátko predtým celkom skazil večer tým, že ustavične rátal, čo bude stáť každý pohárik šampanského, aj tým, ako sa nešťastne pokúšal dohadzovať svoju dcéru okolostojacim chlapcom, aby ju vyzvali do tanca. Scéna miestnej zábavy je ako vystrihnutá z Formanovho Hoří, má panenko.
Otakar Krivánek v tomto špecifickom filme maximálne zúročil svoju skúsenosť režiséra zo spravodajstva. Nakrútil nízkorozpočtový film opisujúci banálne situácie, ktoré viac ako veľké patetické reči vypovedajú o banalite i ideáloch nášho života.
Ako hlásil titulok jednej dobovej recenzie, tento film vôbec nie každodenný.
Deň náš každodenný
1969, 89 min.
Réžia: Otakar Krivánek
Scenár: Otakar Krivánek
Kamera: Jozef Grussmann
Hrajú: Michal Ravinger, Gerta Ravingerová, Michaela Ravingerová, Marcel Ravinger
Krivánek sa presadil v autentickom prostredí
Režisér a publicista RUDOLF URC bol v Spravodajskom filme dlhoročným kolegom režiséra filmu Deň náš každodenný Otakara Krivánka, ktorý zomrel v roku 1997.
Kde ste sa spoznali s Otakarom Krivánkom?
Do spravodajského filmu som prišiel v roku 1959 a Oto Krivánek tam už pôsobil ako režisér. Prekvapilo ma, že človek s vysokoškolským vzdelaním divadelného smeru je vo filme, a navyše v spravodajskom. Spravodaj bol jednoznačne politickou inštitúciou, denne tam prichádzali rôzne príkazy a nariadenia. Ľudia, ktorí tam robili, to museli vedieť a museli sa podľa toho správať. Kto nechcel, nemusel, no potom v spravodaj-stve pôsobiť nemohol.
Ako sa režisér s blízkym vzťahom k umeniu vyrovnával s týmto prostredím?
Oto Krivánek do spravodajského filmu veľmi nezapadol. Tam išlo predovšetkým o publicistiku, každodenné výjazdy, tvorbu rozhovorov, nakrúcanie na družstvách, či robotníkov vo fabrike... Krivánek mi v tom prostredí pripadal nie celkom adekvátne. Bol v zvláštnej pozícii, no bral to veľmi pragmaticky a rýchlo sa vžil do svojej úlohy. Preňho to bola stanica, cez ktorú musel prejsť, aby sa dostal ďalej, k filmu. Týmto prechádzali mnohí, celá plejáda režisérov musela absolvovať spravodajskú školu.
Na ktoré témy sa vo svojej tvorbe zameriaval?
Krivánka naučilo prostredie divadla kreatívnejšie rozmýšľať a robiť filmy. Bolo prirodzené, že mal nábeh k filmom o umení, divadle, kultúre. Práve preto mu však jeho nadriadení prideľovali úplne iné témy. On sa obetoval a prijal to, aby mohol robiť filmy o kultúre.
Aký to bol človek?
Hovorili sme mu „dobrák Otík“ - bol stelesnením dobroty, dalo sa s ním hovoriť o čomkoľvek. Pomáhal ľuďom, mal sociálne cítenie, nikomu sa nesmela diať krivda. Bol neobyčajne talentovaný a vo filme sa presadil svojou húževnatosťou. Ako divadelníkovi sa mu asi dosť bridila služba politike, ale cestu do filmu chápal od tej najdrobnejšej práce až po réžiu. Spravodaj si odtrpel, ale nebol tam navyše, urobil obrovský kus práce.
Ktoré jeho filmy vám utkveli v pamäti?
Mimoriadnym filmom bol titul Rozhovor z roku 1963, ktorý nakrútil podľa námetu Štefana Uhera. Bol to film, ktorý v tom období preslávil slovenskú dokumentárnu tvorbu. Postava nevidiaceho učiteľa marxizmu z tohto filmu má v sebe zvláštny inotaj, ktorý sme však radšej neprezentovali nahlas, aby ho nezastavili. Bol to neobyčajne ľudsky stvárnený príbeh človeka, ktorý kráča po ulici s paličkou, je tam dokonca prítomný náznak vzťahu učiteľa s jednou zo študentiek. Dá sa povedať, že Rozhovor bol naplnením koncepcie autentického filmu-pravda tak, ako sme si ho v tom období predstavovali. A súčasne tento film predznačil Krivánkov vstup na Kolibu; avizoval, že v dokumentárnom filme dlho neostane. Presadil sa ako osobnosť v práci s filmom a v práci s človekom v teréne, v autentickom prostredí. Odtiaľ bol len krok k filmu Deň náš každodenný..., nakrútenému v štýle českých filmov novej vlny.
Ako ste vy vnímali atmosféru
60. rokov v Štúdiu krátkych filmov?
Ja som krátky film vnímal ako korektnú spoločnosť. Pozícia dramaturga bola zložitá: na jednej strane musel obhajovať autora, držať s ním, na strane druhej mal povinnosti voči vedeniu, ktoré vyžadovalo, aby filmy boli ideologicky presné a nemali politické chyby. Rozhodovanie bolo chvíľami dosť schizofrenické. Ale pokiaľ si pamätám, neboli tam napäté vzťahy, všetci sme si uvedomovali, že sme na jednej lodi. Proces schvaľovania filmu bol náročný, niekedy to bolo skutočne veľmi tvrdé. Vedeli sme však, že musíme byť navzájom solidárni, lebo podraziť jedného znamenalo podraziť všetkých ostatných. Aj preto sa tento kolektív neskôr dokázal presadiť, veľa ľudí prešlo do hraného filmu.
Eva Michalková
Významné udalosti
ROK 1969
Ján Palach sa upálil na protest proti okupácii Československa spojeneckými vojskami
za prvého tajomníka ÚV KSČ zvolili Gustáva Husáka namiesto Alexandra Dubčeka
po odstúpení Charlesa de Gaulla sa stal francúzskym prezidentom Georges Pompidou
Willy Brandt sa stal nemeckým spolkovým kancelárom
zomrel bývalý americký prezident Dwight Eisenhower
americký astronaut Neil Armstrong vystúpil ako prvý človek na povrch Mesiaca, nasledoval ho Edwin Aldrin
írsky dramatik a básnik Samuel Beckett získal Nobelovu cenu
zomrel Jiří Šlitr
americkí vojaci postupne odchádzajú z Vietnamu
britsko-francúzske dopravné lietadlo Concorde prekonalo zvukovú bariéru
Ohlasy z tlače
Krivánek, podobne ako formanovci, tu v slovenskej variácii dokázal, že autentické, celkom nezveličené ľudské impulzy a reakcie – stačí ak ich uvedieme do istých súvislostí a pozorujeme z istého zorného uhla – sú zdrojom neprekonateľného komizmu, ktorý je samozrejme iného rázu než povedzme chaplinovský, založený na nadsázke, ale rovnako pôsobivý.
Branko, Pavel: Komizmus náš každodenný. Film a divadlo, č. 25, 1969, s. 12-13.
Prostinký děj připomene filmy Formanovy, Passerovy a Papouškovy nedostatkem dramatické stavby, zápletek, ovzduším všednosti, každodennosti. Chvílemi sme dojati bezprostředností Ravingerovy rodiny, chvílemi je nám trochu trapně, když pootevírá dveře svého nejintimnějšího soukromí s upřímností a otevřeností, zavánějící exhibicionizmem.
Hepnerová, Eva: Obyčejný život obyčejných lidí.
Svobodné slovo, 9. 1. 1970, s. 4.
Krivánek stejně jako Forman a jeho tým hledá úporně pravdu bez ohledu na to, jaká ve skutečnosti je, a hledá ji tam, kde je to nejvíc zapotřebí: v člověku samém, v jeho vnitřním ustrojení a v společenském celku, který lze nejsnáze analyzovat, totiž v rodině. (...) Forman i Krivánek mají své postavy rádi, dívají se na ně prismatem láskyplného humoru, který je zřejmou sordinou krutosti, jež z těch „obyčejných“ a „dobromyslných“ postav vystupuje, ať už je ta krutost motivovaná hloupostí či sobectvím, prostoduchostí či lhostejností.
(an): Film nikoli každodenní. Lidová demokracie,
22. 1. 1970, s. 6
|
|
