vzhľadom nepôsobí veľmi komerčne.

Aká bola vaša cesta k vedeniu rádia?

Bol to malý slovenský „americký sen“. Do bývalého Rock FM rádia, predchodcu Rádia_FM som prišiel ešte na pozíciu technika respektíve zvukového kreatívca, teda staral som sa o „zvukový obal“ rádia – promotion a podobne. V podstate išlo od začiatku o prácu s hudbou. Všímal som si veci, ktoré som si možno nemusel všímať, hovoril som do vecí, do ktorých som nemusel hovoriť, a tak som sa stal po dvoch rokoch dramaturgom programu. Neskôr, po odchode vtedajšieho riaditeľa, som prijal ponuku kreovať alternatívne rádio z pozície najvyššej.

Rádio_FM je na jednej strane verejnoprávne a na druhej strane ortodoxne alternatívne. Môže takáto kombinácia fungovať?

Myslím, že verejnoprávne médium ako poskytovateľ alternatívy je jediná cesta. Aspoň u nás a aspoň zatiaľ. Na našom malom trhu by malo privátne alternatívne rádio existenčný problém, ak by nepatrilo pod silnú matku, alebo mediálny dom. Zákon o Slovenskom rozhlase nás v tomto smere aspoň trochu chráni, aj keď by som si vedel predstaviť striktnejšie zakotvenie pozície Rádia_FM v ňom.

Komerčné rádiá hrajú povrchnú hudbu, lebo to chcú ľudia a ľudia to chcú, lebo ju hrajú rádiá. Kde je začiatok tohto uzavretého kruhu? Myslíte si, že keby sa všetky rádiá nainfikovali kvalitou, ľudia sa prevychovajú?

Všetko je o poslucháčoch. Mám pocit, že na Slovensku je veľmi málo ľudí, ktorých zaujíma hlbší pohľad na kultúru, stačí im to, čím ich kŕmia médiá. Tie sú do istej miery zrkadlom národa.

Ktosi mi hovoril, že mu volali na mobil s tým, že číslo bolo náhodne vybrané v zozname, a púšťali mu do telefónu skladby a on mal po niekoľkých sekundách povedať, či by ich chcel počuť v rádiu. To sa dá, posudzovať pesničky v takejto kvalite a okamžite?

Zrejme išlo o úplne štandardizovaný prieskum, takzvaný call-out. Práve na základe neho rádia hrajú len to, čo chcú ľudia počuť. Je to biznis ako každý iný, nekritizujem to. Privátne médiá logicky musia obsiahnuť čo najväčšie publikum a toto je jedna z ciest.

Myslel som si, že si vyberú aspoň normálnu cieľovú skupinu podľa vzoriek obyvateľstva, ako model celej populácie, posadia ich k dobrej aparatúre a nech posudzujú tam.

To je druhý typ testov, volajú sa auditóriové, tam sa skúmajú iné parametre.

Akým spôsobom si vyberáte skladby, ktoré u vás rotujú, vy?

Všeobecne by sa dalo povedať, že do playlistov sa u nás dostane to, čo sa nedostane do playlistov komerčných rádií. Pravda je taká, že pozorne sledujeme, čo vychádza na nezávislých vydavateľstvách, čo nové sa deje vo vodách urbánnych žánrov ako hip hop, elektronika, indie-rock a podobne. Pomerne dôkladne mapujeme domácu i svetovú scénu a novinky nasadzujeme tak, aby sme neporušovali zadefinovaný hudobný formát stanice.

Predstavme si situáciu, ktorá v dnešnom svete nie je vôbec fiktívna – niekto mladý a šikovný si nahrá pesničku a rád by ju dostal do médií. Môže sa obrátiť na vás, má šancu?

Má. Špecifikom Rádia_FM je, že naši dídžeji sledujú na internete zaujímavé hudobné projekty. Máme vyslovene lovcov talentov. Aj tu platí, že hudobník musí prekročiť hranicu minimálneho mediálneho záujmu, napríklad musí mať komunitu fanúšikov, musí koncertovať. Musí byť skrátka spôsobilý svoju produkciu odovzdať ďalej. Ideálne sú sociálne siete, napríklad hudobne orientovaný MySpace, ktorý veľa napovie. Ak niekto robí kvalitné veci, šíri sa to samé a k nám sa to dostane aj bez toho, aby nám umelec zapĺňal mailboxy empétrojkami.

Slovensko je také malé, že keď má niekto talent a vloží do hudby dostatočné množstvo energie, musí sa to vrátiť.

Jednoznačne áno. Treba na sebe pracovať. Človek nemusí mať oslnivý talent na to, aby zasvietil. Pracovitosťou sa to dá dohnať.

Čo je pre Rádio_FM príliš komerčné? Veď hrávate aj pop. Kde je vaša hranica?

Exaktná hranica neexistuje. To, či skladbu budeme hrať, zatiaľ závisí od posúdenia hudobnej rady, čiže dramaturga. Hráme aj skladby, ktoré vysielajú komerčné rádiá. Nechceme byť alternatívou pre alternatívu. Ak je povedzme pop kvalitný, zaujímavý a invenčný, tak ho radi zahráme.

Navyše trendom vo svete je už pekných pár rokov vnášať do popu prvky alternatívy.

Presne. Ja hovorím, že Rádio_FM vysiela takzvaný future pop. Napríklad, keď sme začali hrávať skupinu Lavagance, ukázali sme komerčným rádiám, že má hitový potenciál. Neskôr vyhrali Aurela. Podobných kapiel máme v portfóliu niekoľko.

O budúcnosti Rádia_FM sa hovorilo všeličo, aká je momentálna situácia?

Vo verejnoprávnom médiu sa môže stať čokoľvek, je tu až príliš veľa premenných, čo je však pochopiteľné. Ak bude ktorýkoľvek manažment v budúcnosti chápať, prečo rozhlas musí ponúkať mladým takto formátované rádio - bez pohnútok naháňať čísla počúvanosti bulvarizáciou obsahu, čierne mraky sa sťahovať nebudú.

Akú máte počúvanosť?

Momentálne okolo 80-tisíc poslucháčov.

To nie je veľa.

Áno, sme rádio, ktoré pre málo ľudí znamená veľmi veľa. Sme rádio, ktoré paradoxne počúvajú aj ľudia z konkurenčných súkromných rádií. Nemáme nákladné marketingové kampane. To všetko sa odráža na znalosti značky a počúvanosti. Počúvanosť však nehovorí nič o kvalite vysielaného obsahu. Ani na vodomeri človek nezistí, či voda, ktorá cezeň tečie, je kvalitná alebo nie.

Dosť ľudí si hovorí, prečo by jeho dane mali ísť na zábavku pre pár deciek.

Pár desaťtisícov deciek? Chápem, že nie každý dokáže počúvať world music alebo nu-jazz či metal. Úhrady za službu verejnosti, teda koncesie považujem osobne v prípade Rádia_FM za kvázi-daň. Daň za zachovanie inakosti, odlišného a slobodného pohľadu na hudbu a kultúru ako takú, ktorá má význam, ak má svoje publikum. Zatiaľ ho má a nie malé.

Koľko percent slovenskej hudby hrávate?

Od pätnásť do dvadsať, podľa toho, koľko domácich noviniek je práve v rotácii. Nie je zriedkavosťou, že slovenská hudba je v prvej trojke hranosti za určité obdobie.

Ako hodnotíte súčasnú slovenskú popovú scénu?

Na rozdiel od zahraničnej scény nemáme exportných umelcov až na výnimky hraničiace s toľko nenávidenou a nepochopenou alternatívou. Napríklad o americkej superstar vie celý svet. Aj o niektorých európskych. Kde sú naše? Na druhej strane sme na tom lepšie v porovnaní s českou scénou, ktorá je v znamení donekonečna sa opakujúcich návratov soc-pop hviezd.

Je lepší Desmod ako Michal David?

Medzi slepými je aj jednooký kráľom. Nekupujem si albumy týchto umelcov a v podstate len viem, že existujú, prípadne ich sem-tam počujem v taxíku.

„Pop rock? To môžem“, hovorí reklama na jedno komerčné rádio. Prečo je vlastne pop rock u nás taký rozšírený?

Mne spojenie popu a rocku príde ako úplné klišé zahŕňajúce alibisticky v podstate všetko.

Venujete sa tvorbe elektronickej hudby. Dá sa povedať, že schopnosť vybrať správny zvuk a stlačiť správny gombík vás dostala aj do rádia?

Hudba a rádio sú dva motívy, ktoré sa vinú celým mojim životom. Moje zamestnanie je skĺbením toho celého.

Patríte k novej generácii hudobníkov, ktorí nepotrebovali tvrdo cvičiť na hudobnom nástroji. Považujete za výhodu, že hudobníkom v niektorých žánroch stačí vedieť kreatívne klikať myšou?

Ja som chvíľku chodil na klavír. Z pohľadu klaviristov drilujúcich tento nástroj od štyroch rokov to bola naozaj chvíľka, no v každom prípade mi rozšírila pohľad na komponovanie. V mojom prípade dril spočíval v študovaní sofvéru, hardvéru, praktík zvukového inžinierstva, mixáže a podobne. A to sú stovky hodín a stovky to ešte budú.

Čo si myslíte o názoroch, že tí, čo robia elektroniku, sú nedoukovia a že to vôbec nie sú hudobníci?

Podľa mňa každý, kto robí hudbu, je hudobník a je úplne jedno, akými prostriedkami ju tvorí. Stať sa dobrým v elektronickej hudbe tiež znamená venovať tomu množstvo hodín poctivej driny.

Svoju hudbu ste začali ponúkať na internete zadarmo, debutový album ste vydali vo vydavateľstve, pekne zabalený, za peniaze. Ako to je s tým klasickým vydávaním hudby – končí to alebo nekončí?

Sledujem detailne, aké kroky robí gigant v predaji hudby, spoločnosť Apple. Dá sa tušiť, že predaj hudby, ako ho poznáme dnes, bude čoskoro minulosťou. Hudba bude pravdepodobne zadarmo, jej cena bude premietnutá do audiozariadení. Umelec bude mať profit hlavne z koncertov a z predaja propagačných predmetov.

Takže cédečká v pekných obaloch sa vytratia?

Mnohé vydavateľstvá hlásia pokles klasických hudobných nosičov. Asi sa nevytratia, ale budú záležitosťou fajnšmekrov, ako dnes vinylové platne - s výnimkou dídžejov. Takýto trend badať aj v tlačených médiách, ktorým ubúda čitateľov v prospech internetu.

Ale buklet vášho debutového CD Red Pills For Daddy je graficky mimoriadne vypracovaný, čo nie je pri internetovom šírení hudby možné.

Ja som v minulosti počúval najmä empétrojky, ale s pribúdajúcim vekom som prišiel na chuť originálnym cédečkám. Dnes mám na originálnych albumoch hádam všetko, čo som kedysi mal len na harddisku. Grafiku môjho CD sme pripravovali pomerne dlho, aby to bolo hlavne pre tých, ktorí buklet považujú aj za kúsok umeleckého diela.

Aká je budúcnosť rádií?

Internet je veľmi silnou konkurenciou, ale karty by mohla mierne zamiešať digitalizácia rádií a začiatok vysielania žánrovo špecializovaných kanálov materských staníc.

Spomínali sme sociálne siete, hlavne MySpace, tie sú pre hudobníkov veľká pomoc, pretože vďaka nim môže mať skupina fan klub, ktorý reálne chodí na koncerty.

Kto sa dokáže čulo pohybovať na MySpace a má zaujímavú produkciu, vyhral. Ja osobne som napríklad vďaka MySpace nedávno koncertoval v Miláne a čakajú ma aj ďalšie európske mestá. Skrátka si to všimol promotér v danom meste a oslovil môjho manažéra. Za tým nie je žiadna marketingová aktivita.

Skúšali ste to s veľkou kapelou, teraz hrávate v komornej zostave s DJom. Nepáčia sa vám živé nástroje?

Práveže páčia a veľmi. Veľká kapela je však nákladná, a na Slovensku nie je veľa klubov, ktoré si môžu dovoliť robiť väčšie koncerty pomerne špecifickej hudby.

Ste umelcom, a zároveň šéfom rádia, ktoré hrá presne takú hudbu, ako robíte aj vy. Nie je v tom konflikt záujmov?

Rádio_FM ma aktívne nerotuje, na rozdiel od dvoch českých rádií a zopár internetových zahraničných. Vydal som oficiálny nosič v oficiálnom vydavateľstve, to poslalo cédečká dídžejom do alternatívnych rádií. Do vysielania boli teda zaradené v rámci ich autorských programov, za ktoré majú zodpovednosť.

Autor: Marián Jaslovský