Doba veľkých džezových originálov pominula. Nerodia sa noví Louisovia Armstrongovia, Milesovia Davisovia či Johnovia McLaughlinovia a za nami sú časy, keď džezmeni boli veľmi úspešní zlatokopi, nachádzajúci na nepreskúmaných územiach obrovské nugety.
Kontrabasový inovátor
Je preto skvelé, keď môžeme vidieť naživo najväčšie osobnosti, ktoré ešte sú na tomto svete. Pošťastilo sa to v utorok - necelé dva týždne po „džezákoch“ vystúpil v Bratislavskom PKO spolupáchateľ jednej z najväčších hudobných revolúcií 20. storočia, kontrabasista Dave Holland.
O význame tohto Brita (1946) sme už písali. Ako mladý spoluhráč Milesa Davisa bol ohňostrojcom vlny fusion a neskôr so svojimi vlastnými formáciami nekompromisne držal umeleckú líniu džezu, pričom patrí medzi inovátorov hry na kontrabase. Nedal sa zlákať osvedčenými stereotypmi ani podliezavou ústretovosťou k poslucháčom. Bol jednou z najvýznamnejších tvárí európskeho vydavateľstva ECM, ktoré je práve takouto kvalitou povestné.
Hlavnou hviezdou jeho kapely je určite tridsaťsedemročný Chris Potter, ktorý patrí medzi úplne najlepších svetových saxofonistov. Na bicích hral Nate Smith, na trombóne Robin Eubanks a na vibrafóne a marimbe Steve Nelson.
Toto nebol šťavnatý steak, vášeň, čo sa zadrapí do podvedomia a začne myksľovať pudmi. Hudba kvinteta sa odrhla od bluesových či soulových koreňov a nasiakla sofistikovanosťou európskej vážnej hudby. Kapitolou samou osebe je rytmus – veď Holland hrá na kontrabase, čo je rytmický nástroj.
Kedysi boli poznávacím znamením jazzu swingovo vyfrázované štyri doby. Holland so spoluhráčmi predvádzal totálnu rytmickú mágiu, bubeník Smith je z inej planéty, nehrá na efekt, ale čo robí, je dosť ťažko pochopiteľné. Pokus počítať, v akých metrách to hrajú, musel zákonite rýchlo stroskotať. Každý jeden z hudobníkov sa v týchto neuveriteľných štruktúrach pohyboval s prehľadom bubeníka v dychovke, čo hrá miliónty raz Vysoký jalovec.
Neustály pulz
Hráči skupiny si zahrali hádam vo všetkým možných kombináciách, čím sa vytvárali rôzne farby a rytmické štruktúry. Dravý ťah dodával Potter, ktorý vysoké očakávania preskočil ako žrdkár vo vrcholnej forme. Jeho frázovanie, výber tónov, feeling – to je skrátka rozprávka. Toto už hádam ani nie je provokácia saxofonistov, lebo takto vysoko skrátka vie zájsť len pár hráčov na svete. Eubanks hrá robustne, samozrejme virtuózne a pekné bolo dopĺňanie zvuku trombónu spievaním do nástroja. Nelson veľmi usporiadane vytváral harmónie a rytmy, tento premýšľavý hráč si nepotrpí na dravé jazdy, je skrátka členom tímu. No a kapelník? Nehrá na efekt ako jeho kolega Stanley Clarke pred dvoma týždňami. Vytvára neustály pulz a jeho tóny a rytmické figúrky sú unikátne
Kapela vystupovala absolútne civilne a dôstojne. Možno by sa niekomu mohlo zdať, že táto hudba je trochu chladná, abstraktná. Jej sila nebola v zmyselnosti, ale v iných veciach. V akých, to si každý interpretoval sám. Pravda je, že určite nebola schopná odovzdať posolstvo niekomu, kto o džez zavadil prvýkrát. Na to bolo treba mať už aktivované niektoré spojenia v mozgu. Sála bola zaplnená z dvoch tretín. Publikum nekričalo, nebol standing ovation. Po strhujúcej sambe odznel prídavok, ktorý by sa dal nazvať „New Orleans v 21. storočí“, čo len dokázalo, ako veľmi si Holland a spol. vážia tradície.
Autor: Marián Jaslovský
