Niekedy pred dvadsiatimi rokmi, ešte v časoch reálneho socializmu, ma navštívil môj dobrý priateľ a celý sa triasol od šťastia. Zo záhrenia vytiahol akúsi čudnú fľašu s jantárovou tekutinou a povedal, že sa mu podarilo zohnať tokajské víno. A nie hocijaké, zdôrazňoval, päťputňové! Ja som o tokajskom víne dovtedy nič nepočul a premýšľal som, aké víno to môže byť. Poznal som pezinské víno, modranské, Nitrianske knieža a Veltlín zelený, Dievčie hrozno a Bakchus, ale o meste či dedine, ktoré by sa volalo Tokaj, som v živote nechyroval. Priateľ víno otvoril a ochutnali sme. Bol som hlboko sklamaný. Toto že je víno? Čudoval som sa. Zvláštna vôňa, sladkastá chuť, žiadna kyslosť. Víno sme napokon dopili, ale vo mne nijaký dojem nezanechalo. Dnes, keď som o čosi skúsenejší, už viem, že tokajské víno sa nedá porovnávať so žiadnym vínom a treba sa ho naučiť piť také, aké je. Ani od borovičky predsa nemôžeme čakať, že bude chutiť ako koňak. Náš autor Miloš Mikuš je v tokajskej oblasti pomerne častým návštevníkom a jeho zasvätený článok možno aj vám pomôže zorientovať sa, aký zázrak tokajské víno je. A možno dostanete chuť konečne si ho vyskúšať, prípadne Tokajskú vinohradnícku oblasť navštíviť.
Prajem vám príjemné čítanie.
