Kto vyskočí najvyššie, odtrhne si zlaté pierko a získa princeznú za ženu? Takú hádanku dnes pozná už aj mladý holandský fotograf Jaap Scheeren.On naše ľudové rozprávky nielen čítal, on sa po ich stopách aj rovno vybral.

BRATISLAVA. Nevedel jazyk a ani si nebol istý, či je jeho prekladateľ presný. Aj tak sa mu cesta po Slovensku ohromne páčila. Keby jej mal vymyslieť nejaký prívlastok, možno by povedal, že bola luxusná.

Jaap Scheeren mal predsa peknú úlohu. Hľadal rozprávky. Alebo aspoň to, čo z nich zostalo a čo sa na ne ešte stále nápadne podobá.

Scheeren je fotograf z Amsterdamu, pred pár mesiacmi odpovedal na výzvu Stredoeurópskeho domu fotografie a holandského veľvyslanectva v Bratislave: vymyslite si projekt, príďte na Slovensko a nafoťte ho!

To sa mu pozdávalo a hneď aj utekal do kníhkupectva. „Na poličkách boli samé cestopisy alebo sprievodcovia, a medzi nimi zrazu slovenské rozprávky. Cítil som, že to by mohla byť cesta. Tam by som mohol nájsť niečo, čo vnútri krajiny naozaj žije,“ vraví Jaap.

Priniesol ju vietor

Bola to aj tak trochu cesta späť do detstva. Abstrakcie Harukiho Murakamiho číta rád, ale k rozprávkam sa už dávno nevrátil. Prirodzene, všimol si, že tie naše sú mierne krvavé.

Ideály sa však z nich odpozorovať dali, a bezpečne. „Na konci sa vždy ukáže, že najlepšie srdce má obyčajný človek, žiadny princ. Preto sa stáva, že chudobný človek víťazí ako v tej rozprávke, keď princezná zavesí zlaté pierko na vežu. Kto ho odtrhne, dostane ju za ženu. Najvyššie vyskočí chlapík bez koňa, pretože na jeho pomoc sa spoja všetky prírodné sily. Také niečo sa mi páčilo.“

Jaap si vzápätí začal z knižiek vypisovať. Stačili mu vetičky. „Priniesol ju dym a vietor,“ to by bol jeden príklad.

Jeden šťastný koniec

Jeho veľkým plánom bolo, že na ceste nájde podobný obraz. Mohol by predsa obliecť nejakú mladú ženu do bielych šiat a nad hlavu jej vyhodiť kopu kvetov! Hneď bude vidieť, že jej duša odlieta. Alebo by sa mohlo zdať, že práve padá z neba. Obrázok je predsa otvorený...

Lenže, nie vždy mal práve šťastie. Výpiskov z rozprávok mal kopec, naplánovaných fotiek sa nakoniec podarilo spraviť oveľa menej.

Do záverečného výberu sa dostali len dve. „Zase sa mi však podarilo nájsť to, čo som nečakal,“ hovorí Jaap. „Zbadal som muža, ako hľadí z kopca von. Bolo to... v Liptovskej Tepličke? A ten kopec akoby patril hobbitom. Mám skúsenosť, že také čaro príde vždy. Stretnete ho v ľuďoch. Niekedy mi stačilo Dobšinského iba spomenúť – zmienka o rozprávke ich zrazu zvláštne naštartovala, už sa mi aj hotovili pomáhať.“

Jaapovi sa páčili miesta, kde ešte nachádzal pastierov oviec. Preto si pri fotografických cestách vyberal najmä vidiek.

Veď sa hneď aj ukázali temné sily, keď prišiel do mesta. V bratislavskej kaviarni mu ukradli laptop s dvojtýždňovou robotou. „Už som si myslel, že sa budem musieť na staré miesta vrátiť a fotiť ešte raz. Tie stratené obrázky som veľmi potreboval. O tri dni však ktosi môj laptop vrátil. Dalo by sa teda povedať, že aj ja sám som zažil jeden taký rozprávkový šťastný koniec.“

Jedno malé klamstvo

Taký šťastný koniec by mohol vymazať všetky klamstvá, hoci milé, ktoré rozprávky narozprávajú.

Jaap Scheeren musel vlastne aj chvíľu rozmýšľať, kým si na nejaké veľké klamstvo spomenul. „Drak!,“ povedal nakoniec. „Drak musí byť vymyslený, lebo žiadneho som na Slovensku nevidel.“

Výstavu Jaapa Scheerena uvádza práve Mesiac fotografie. Pod názvom 3 ruže, 9 havranov, 12 mesiačikov ju nájdete v bratislavskej galérii Michalský dvor.